Šesť občanov Srí Lanky roztrhal osobný vlak
Dali prednosť bytu na Dolných honoch pred utečeneckým táborom?

Bratislava - Vrakuňa 28. 10. 1998
Foto DUŠAN KITTLER
(iý, ja, šim) Najhroznejšia železničná tragédia posledných rokov si 28. 10. 1998 v skorých ranných hodinách vyžiadala šesť ľudských životov. Podľa predbežných policajných zistení, obeťami boli muži vo veku 17-32 rokov, utečenci zo Srí Lanky, ktorých zrazil osobný vlak v Bratislave - Vrakuni. Všetci muži boli namieste mŕtvi, ich zohavené telá, v niektorých prípadoch bez končatín, či hlavy, ležali na mieste činu prikryté plachtami ešte niekoľko hodín po tragédii.

Ako informovala Marta Bujňáková hovorkyňa Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, k tragédii došlo krátko po 5. 30 hodine ráno.
O 5. hodine 32 minúte sprievodca osobného vlaku idúceho na trati Dunajská Streda - Bratislava z telefónu na čerpacej stanici YET ohlásil na linku 158, že na železničnej trati smerom vlak číslo 4340 zrazil šesť mužov.
„Rušňovodič zbadal obrysy osôb kráčajúcich po železničnej trati v smere jazdy vlaku asi vo vzdialenosti 100 metrov. Napriek tomu, že okamžite použil výstražný zvukový signál a rýchloúčinnú brzdu, tragédii už nezabránil,” povedala nám M. Bujňáková. Podľa hovorcu Železníc SR Miloša Čikovského, sa vlak zastavil až po 300 metroch, čo je na tieto traťové pomery a hmotnosť vlaku v súlade s predpisovým ustanovením.
"Pribehol sem železničiar s tým, že potrebuje súrne volať na políciu. Zdalo sa mi, že je v šoku, lebo sa celý triasol. Do telefónu potom oznámil, že je rušňovodičom z osobného vlaku, ktorý pred chvíľou zrazil nejakých ľudí. Keď skončil, spýtal sa ma, koľko je dlžný za telefón. Samozrejme, že sme nič nechceli, sme predsa ľudia a v takejto situácii je to normálne," povedala SME pracovníčka benzínového čerpadla JET, neďaleko ktorého sa stala tragická nehoda. Ako dodala, od telefonátu ubehlo iba pár minút a už bolo pri železničnej trati vidieť svetlá majákov. Na miesto nehody, vzdialené približne dvesto metrov od plota areálu Letiska M. R. Štefánika, prišiel zakrátko výjazd železničnej i okresnej polície a záchranka, všetkých šiestich Srílančanov však našli mŕtvych. "Bol to hrôzostrašný pohľad. Štyri zohavené telá ležali na koľajniciach, ďalšie dve náraz odhodil na pravú stranu do priekopy. Videl a zažil som už všeličo, ale toto je veľa aj na mňa," povedal pracovník tlačového odboru ministerstva vnútra Peter Pleva, ktorý prišiel na miesto krátko po tragédii. V čase nášho príchodu ležali v koľajisku tri prikryté telá a popri železničnej trati boli porozhadzované kusy oblečenia. Medzi prítomnými prebiehali debaty, ako vlastne mohlo k nehode dôjsť. "Ťažko sa to dá pochopiť. Navyše bola ešte tma a vlak mal zapnuté reflektory. Ako to teda naozaj bolo, sa asi nikto nedozvie. Ani to, kam vlastne išli," poznamenal jeden z policajtov.
Skutočnosť, že ani zvukový signál neupozornil cudzincov na prichádzajúci vlak, vysvetlila M. Bujňáková: „Cudzinci boli doslova zababušení do teplého oblečenia, prikrývky hlavy nevynímajúc. Naviac, v blízkosti železničnej trate je cesta, po ktorej premávali automobily a k zrážke došlo v miernej zákrute.” Totožnosť cudzincov upresnila pre Nový Čas Mária Čierna z úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR): „Išlo o skupinu žiadateľov o azyl zo Srí Lanky. Táto skupina cudzincov prišla na územie SR 17. 12., ale o azyl požiadali až 28. 12. 1998. Odbor cudzineckej polície sedemčlennej skupine občanov Srí Lanky vydal inštruktáž, akým spôsobom sa majú dostaviť do utečeneckého tábora Adamov - Gbely. Do Adamova však nedorazili a nemali sme žiadne poznatky o tom, kde sa zdržujú. Správu o tragickej smrti šiestich z nich, UNHCR prijalo s veľkým žiaľom a zármutkom. Sme presvedčení, že keby dorazili do Adamova, dostali by štatút utečenca a k tragédii nemuselo dôjsť,” povedala M. Čierna.
Totožnosť jedného zo šiestich občanov Srí Lanky, ktorí vo štvrtok ráno zahynuli pod kolesami osobného vlaku, ešte stále nie je známa. Denník SME o tom informoval plukovník Pindroch z generálneho riaditeľstva Železničnej polície. Zároveň uviedol, že rušňovodič sa po kolízii podrobil skúške na požitie alkoholu, ktorej výsledok bol negatívny. Prvé podrobnejšie informácie budú mať vyšetrovatelia k dispozícii v priebehu budúceho týždňa, keď budú známe aj výsledky pitvy pozostatkov obetí. Podľa plk. Pindrocha je veľmi málo pravdepodobné, žeby štvrtková katastrofa mohla byť hromadnou samovraždou, jednoznačne sa to však vraj zatiaľ nedá vylúčiť. Úvahy o možnej samovražde sa spájajú predovšetkým so skutočnosťou, že Srílančania išli po koľajisku aj po tom, ako rušňovodič použil výstražný signál. Podľa odborníkov je vylúčené, aby človek so zdravým sluchom na takú vzdialenosť, aká medzi vlakom a jeho neskoršími obeťami bola, nepočul zvuk rušňového klaksónu, ktorého intenzita je asi 120 decibelov.
Po siedmom zo skupinky cudzincov ešte stále pátra polícia. Ako sa podarilo zistiť Novému Času, nešťastní utečenci sa mohli tesne pred nešťastím zdržiavať v istom dome na Dolných honoch. Asi hodinu pred osudnou zrážkou, jeden z obyvateľov vchodu na Bebravskej ulici spozoroval, ako šesť ľudí uniká cez zamknutú zadnú bránu. Únik sprevádzalo rinčanie skla i výkriky. Utekajúci museli nielen rozbiť sklo na dverách, ale aj vypáčiť železné mreže. Podaktorí nájomníci vchodu mali už niekoľko týždňov podozrenie, že v niektorom z bytov prechovávajú utečencov.
Štvrtková tragédia je najväčším železničným nešťastím, aké sa v posledných rokoch na Slovensku stalo. V druhom polroku minulého roka napríklad zahynulo na železničných priecestiach päť ľudí, šesť bolo ťažko a štyria ľahko zranení. Najväčší podiel na tejto bilancii majú vodiči osobných áut, ktorí z celkového počtu 43 nehôd zapríčinili 37, tri spôsobili vodiči nákladných vozidiel, jednu traktorista a dve motocyklisti. Prvým nešťastím na železnici v roku 1999 bola zrážka osobného vlaku s osobným autom na železničnom priecestí medzi stanicami Zemianska Olča a Veľký Meder, ktorá sa stala 19. januára. Vodič, ktorý nerešpektoval výstražné znamenie, i jeho spolujazdkyňa zahynuli.
( Nový čas 990129, SME 990129, 990130)