Prvé pancierové vlaky na území Slovenska

Štefan Androvič

Vojna na koľajniciach I

Začiatkom novembra 1918, krátko po vyhlásení Česko-Slovenska, vy­slala maďarská vláda na Slovensko silné vojenské jednotky Tie mali pomôcť uplatniť maďarské nároky na slovenské územie. Maďari totiž neuznávali verdikt trianonskej dohody o odčlenení Slovenska od Uhor­ska. Snažili sa vojensky získať to, čo sa im nepodarilo diplomatickou cestou a postaviť tak mocnosti pred hotovú vec.
Vyslané pozemné jednotky dostali na pomoc aj dva pancierové vlaky. Jeden improvizovaný, druhý kom­pletný, pochádzajúci z výzbroje rakú­sko-uhorskej armády.

Železniční námorníci

Prvý vlak priviezol do Trnavy od­diel maďarských dobrovoľníkov a krátko na to do Trenčína maďar­ských námorníkov. Tento vlak po­tom operoval na úseku železničnej trate od Trnavy cez Leopoldov, Tren­čín až po Vlársky priesmyk. Prak­ticky až do konca novembra 1918 ovládal celý priestor okolo železnič­nej trate. Až 25. novembra sa podari­lo česko-slovenskej dobrovoľníckej hanáckej stotine ukoristiť na zoraďo­vacej stanici v Trnave časť tohto, vtedy už opusteného vlaku.
Stredné Považie v tom čase už po­maly obsadzovali česko-slovenské jednotky Snažili sa zabrániť nebez­pečnému prieniku maďarského pan­cierového vlaku smerom od Leopol­dova k Trenčínu. Naše jednotky vtedy nemali k dispozícii žiadnu po­dobnú techniku, a preto po obsadení Nového Mesta nad Váhom a odzbro­jení tamojšej maďarskej posádky vy­trhali 11. novembra pri Brunovciach železničnú trať. Postup vlaku na Trenčín bol takto zastavený.
Keď sa nepodarilo maďarským vo­jakom preniknúť k Trenčínu touto traťou, skúsili to železnicou smerom od Bánoviec nad Bebravou. V tomto smere operoval ihneď po príchode na Slovensko ich druhý obrnený vlak. Od Nových Zámkov cez Nitru a To­poľčany sa dostal 16. novembra až k Svinnej pri Trenčíne. Tu sa strhla prudká guľometná prestrelka s česko-slovenským vojenským od­dielom narýchlo presunutým z Tren­čína.

Bez koľajníc

Naši vojaci, tak ako predtým pri Brunovciach, využili poslednú mož­nosť zastaviť postup maďarských vo­jakov do Trenčína. Pri železničnej stanici Svinná vytrhali koľajnice a takto si vynútili ústup maďarského pancierového vlaku. Ten však celý zvyšok novembra a prvú polovicu decembra znepokojoval okolité obce až po Topoľčany.
Po vzniku Česko-Slovenskej repu­bliky zostal v Prahe jeden z rakúsko-­uhorských pancierových vlakov Keďže situácia na Slovensku bola pre česko-slovenské vojenské od­diely nepriaznivá (chýbalo delostre­lectvo, ťažké guľomety i pancierové vlaky), velenie tento pancierový vlak presunulo najskôr na Moravu ­do Uherského Hradišťa, kde sa formovala armádna skupina.
Maďarský pancierový vlak sa me­dzitým presunul do Nitry a odtiaľ do Leopoldova. Nie však nadlho. Kon­com novembra prenikli do mesta prvé česko-slovenské jednotky, obsa­dili železničnú stanicu a zablokovali tak pohyb maďarského pancierového vlaku smerom na Považie.

Vlaky “A" a “B"

Pancierový vlak v tom čase pred­stavoval významnú mobilnú bojovú jednotku. Aj keď obmedzenú tak­mer výhradne na železničnú trať a jej okolie. Česko-slovenské vojen­ské velenie v prvom období bojo­vých akcií proti maďarským voj­skám na Slovensku nemohlo nájsť účinnejšiu taktiku, ako bolo vytrhá­vanie koľajníc.
Až koncom novembra prišiel praž­ský pancierový vlak z Moravy cez Trnavu a Leopoldov do Trenčína. Na bránenie takého rozsiahleho úze­mia však jeden vlak nestačil. Tak ho rozdelili na dve časti označené “A" a “B". Oba vlaky doplnili o ďalšie improvizované vozne. Na nich však pancierovanie nahradili vrecia s pies­kom a pláty kotlového plechu. Až neskôr k týmto súpravám pripojili ďalší guľometný vagón.
Začiatkom decembra 1918 začalo maďarské velenie organizoval veľkú útočnú operáciu. Jej cieľom bolo ovládnutie územia Považia od Tren­čína po Žilinu. Česko-slovenské vo­jenské jednotky síce pri Kotešovej zastavili postup Maďarov na Tren­čín, ale bolo to iba za cenu vysokých strát. V tomto období situáciu za­chraňoval z Moravy presunutý l. česko-slovenský dobrovoľnícky pluk “Slovenskej slobody" a časť 7. dragúnskeho pluku z Prahy.
V oblasti Trenčína posilnili bránia­ce sa jednotky a postupne pomohli zatlačiť postupujúce maďarské voj­ská. Ich bojovú činnosť podporoval aj pancierový vlak, ktorý cez Vlár­sky priesmyk prišiel do Trenčianskej Teplej. Súpravu ťahali dve panciero­vané lokomotívy. Pozostávala zo špe­ciálneho delového vozňa a troch guľometných vagónov. V polovici de­cembra sa vlak podieľal na útoku česko-slovenských vojsk smerom na Žilinu a neskôr kryl ich postup smerom na Poprad.

Vojna na koľajniciach II

V závere prvej svetovej vojny predstavovali pancierové vlaky nový druh veľmi obávanej útočnej zbrane. Veľkú hrozbu pred­stavovala najmä pre pešie a jazdecké jednotky, keď sa dostali na dostrel pancierového vlaku. Účinná taktika boja proti týmto vlakom sa vlastne len vytvárala. Medzi jej najznámejšie kapitoly patrí občianska vojna v Rusku.
Najmä česko-slovenské légie na­písali jej významnú históriu. Veď práve pomocou pancierových vla­kov sa im podarilo v krátkej dobe ovládnuť celý úsek Transsibírskej magistrály od Volgy -až po pobre­žie Tichého oceánu.

Červené nebezpečie

Vojenskí odborníci vo svete usi­lovne študovali skúsenosti z nasa­denia pancierových vlakov v Rus­ku. Využiť sa ich snažila vo vojno­vom konflikte aj maďarská; neskôr maďarská červená armáda v ro­koch 1918 - 1919.
Boľševický režim Béla Kunu vlastne iba pokračoval v snažení predchádzajúcej maďarskej vlády udržať buď celé Slovensko, alebo aspoň jeho časť v rámci maďarské­ho štátu. Maďarská červená armá­da prevzala po svojej predchod­kyni aj bojovú techniku a väčšinu dôstojníkov.
Už 1. júna 1919 sa jej podarilo za pomoci pancierového vlaku obsa­diť Nové Zámky. Na druhý deň sa síce Maďari po správe, že sa k mes­tu blíži silná česko-slovenská vo­jenská jednotka, stiahli, ale ešte v ten istý večer pancierový vlak znova ostreľoval mesto. V noci sa do útoku zapojila aj maďarská pe­chota. Ráno nasledujúceho dňa sa im podarilo celé mesto a jeho oko­lie obsadiť.
Česko-slovenské velenie v snahe zabrániť ďalšiemu postupu maďar­ských jednotiek a ich pancierového vlaku, 7. júna ráno bombardovalo letecky železničnú stanicu v No­vých Zámkoch. Maďari síce po tomto bombardovaní z Nových Zámkov ustúpili, ale ich .pancie­rový vlak ako zázrakom unikol, bombám.

Nové vlaky

V priebehu bojov o Slovensko mala česko-slovenská armáda cel­kom k dispozícii tri pancierové vlaky. Z toho dva boli improvizo­vané. Medzitým maďarské jednot­ky postúpili hlboko na slovenské územie. Najviac sa im darilo na južnom a východnom Slovensku. Na obidvoch týchto frontoch mali Maďari k dispozícii po dva veľmi dobre vyzbrojené pancierové vlaky.
Vzhľadom na túto nepriaznivú situáciu sa začali v plzenskej ško­dovke urýchlene stavať dva nové pancierové vlaky. Plzeň a Praha, lebo takto ich nazvali, mali po dva guľometné a dva delové vozne chránené pancierom z niklovej ocele. Ten však príliš nechránil po­sádku proti priebojným strelám. V júni 1919 oba vlaky už opero­vali na Slovensku. Prišli práve včas. Jednotky česko-slovenskej armády iba s námahou odolávali náporu lepšie vyzbrojenej a vycvi­čenej maďarskej červenej armáde.
Posádky oboch vlakov tvorili okrem technického železničného personálu predovšetkým bývalí če­skí námorníci, sokoli a slovenskí do­brovoľníci, ktorí predtým slúžili v delostreleckých a guľometných útvaroch a jednotkách rakúsko-­uhorskej armády. Chýbal im však dostatočný výcvik a príprava na boj.
Proti postupujúcim maďarským pancierovým vlakom sa občania chránili ako sa dalo. Väčšinou pred nimi vytrhali koľajnice. Tak­to znemožnili napríklad obsadenie Krupiny.

Útok na Vráble

Maďari použili 5. júna 1919 svoj pancierový vlak pri útoku na Vrá­ble. Vlak prenikol na železničnú stanicu a v jej okolí guľometmi a kanónmi ostreľoval obranné po­stavenia česko-slovenských voja­kov. Ustúpil až večer, potom čo spôsobil veľké škody. Česko-slo­venské velenie reagovalo na útok známou taktikou vytrhávania ko­ľajníc. Keď však odstránili koľajni­ce na úseku Zlaté Moravce - Šu­rany, zároveň obmedzili manévro­vaciu schopnosť vlastného pancie­rového vlaku, ktorý im posielali ako posilu.
Druhá pancierová súprava bola nasadená koncom júna v bojoch proti: Maďarom pri Tisovci a Ri­mavskej Bani. Útok však nebol veľmi úspešný. Pre technickú záva­du museli súpravu odstaviť a tak do rozhodujúceho boja prakticky ne­zasiahla. Po oprave sa však znova vrátila k Rimavskej Bani a tu po­mohla zastaviť postup maďarských jednotiek.
Česko-slovenské velenie však posádku tohto pancierového vla­ku nehodnotilo veľmi vysoko. Vlak trpel častými technickými zá­vadami a prejavovala sa aj nevy­cvičenosť posádky. Tá v boji plyt­vala strelivom, niekedy dokonca ostreľovala vlastné jednotky a do boja zasahovala živelne.
Tento postup kontrastoval s účinným využitím pancierových vlakov zo strany maďarskej červe­nej armády. Dobre vycvičené po­sádky ovládali majstrovsky svoje zbrane; zosúlaďovali činnosť s jaz­dectvom i pešími jednotkami. Ma­ďarské pancierové vlaky mali aj svoju záložnú súpravu. Tá viezla muníciu náhradné dielce k zbra­niam i potrebný železničný mate­riál na opravu lokomotív a vozňov. Nechýbal ani sanitný vagón s poľ­nou ošetrovňou.
Súprava sa využívala aj na pre­pravu stravy pre pozemné jednot­ky. Aj vďaka tejto dobrej organizá­cii boli maďarské pancierové vlaky v prvej fáze bojov o Slovensko ús­pešnejšie ako česko-slovenské.

Vojna na koľajniciach III

K priamemu stretnutiu pancierových vlakov česko-slovenskej armády a Maďarska však v celom priebehu niekoľkomesačných bojov na Sloven­sku prakticky nedošlo. Svojím spôsobom je to aj prirodzené. Veď na oboch stranách sa iba hľadala vhodná taktika použitia týchto vlakov Ani jedna strana nechcela riskovať ich vyradenie z činnosti pri priamom stretnutí.
Na česko-slovenskej strane došlo začiatkom júna 1919 k zásadným zmenám. Dovtedy talianskych ve­liteľov vojska na Slovensku vystrie­dali Francúzi.

Francúzske odmietanie

A tí sa netajili svojím odmieta­vým vzťahom k pancierovým vla­kom a možnostiam ich bojového použitia. Keď ich presviedčali ús­pechmi maďarských vlakov, iba na­mietali, že sú zapríčinené nedostatkom delostreleckých jednotiek na česko-slovenskej strane. Taktiež pri­pomínali, že maďarské pancierové vlaky môžu účinne operovať na území Slovenska i preto, lebo česko-slovenské velenie nemá na tomto teritóriu dostatok leteckých jedno­tiek.
Francúzi poukazovali taktiež na často veľmi níz­ku bojovú morálku posá­dok česko-slovenských pancierových vlakov. Po­sádky neboli dostatočne vycvičené a zohraté. Naj­viac problémov bolo naj­mä s českými námorník­mi. Velenie muselo nie­kedy pristúpiť k doslova drastickým opatreniam. Niektoré posádky vlakov rozpustili a veliteľov po­trestali. Takto brali na zodpovednosť aj poručíka Touška, veliteľa pancierového vla­ku Brno-II.
Dávali mu za vinu, že pri útoku vlaku na Nové Zámky bola takmer celá jeho posádka pod silným vply­vom alkoholu. To bolo tiež jednou z príčin takmer úplného zničenia tej­to vlakovej súpravy pri prechode cez rieku Nitru.

Koniec Brna-II

V druhej polovici júna 1919 sa začala protiofenzíva česko-sloven­ských jednotiek medzi obcou Poľný Kesov a Novými Zámkami. V tomto priestore Maďari veľmi účinne vy­užívali svoj pancierový vlak. Jeho pohyb v rovinatom teréne sa však dal včas identifikovať. Súprava bola veľmi hlučná a už zďaleka ju prezrá­dzali veľké kúdoly dymu, valiace sa z rušňa.
Spočiatku veliteľ úseku francúz­sky major Bonneau nemal k dis­pozícii dostatok prostriedkov na útok a likvidáciu maďarského pan­cierového vlaku. Na pomoc mu velenie poslalo 2. peší domobra­necký prápor (sformovaný na konci vojny v Taliansku) a pancierový vlak Brno-II. Ten bol dovtedy v zá­lohe neďaleko železničnej stanice Nitra.
Útok česko-slovenských jednotiek sa začal hneď ráno 20. júna. Viedli ho príslušníci 2. práporu 35. legionár­skeho pluku a 7. domobraneckého práporu. Zo vzduchu ich kryli piloti letky kapitána Lachmanna. Útok sa spočiatku vyvíjal úspešne. Poľný Ke­sov bol obsadený už o necelú hodinu.
Postupom času sa však odpor maďar­ských vojsk zvyšoval. Obe strany mali veľké straty. Večer sa teda boj skončil nerozhodne.
Rozhodujúci úder na Nové Zám­ky podnikli česko-slovenské jednot­ky až nasledujúci deň. Celkom mali k dispozícii vyše 4000 vojakov a spo­mínaný pancierový vlak Brno-II. Proti nim stálo dvanásť dobre vy­zbrojených a vycvičených práporov maďarskej červenej armády s pan­cierovým vlakom.
Útok mal vlastne začať Touškov pancierový vlak. Prišiel až k mostu cez rieku Nitru a palubnými zbraňa­mi začal ostreľovať maďarské pozície na pravom brehu rieky. Slabo vycvi­čená a podgurážená posádka však nemala veľký úspech. Dostala sa do silnej paľby maďarského delostrelec­tva. Aby jej vlak unikol, rozhodol sa Toušek prejsť so súpravou cez most. Pri tomto manévri; ktorý bol neod­borne uskutočnený, sa však predná časť vlaku dostala do paľby a zrútila sa do rieky. Súprava bola neskôr vy­tiahnutá až po ústupe maďarských vojsk.

Bratislava útočí

Veľmi nebezpečne sa pre česko­slovenské velenie vyvíjala situácia aj na východnom Slovensku. Od Obišoviec prenikol 7. júna k Prešovu maďarský pancierový vlak. Jeho po­sádka pomohla zlikvidovať odpor česko-slovenských jednotiek a obsa­diť mesto Prešov. V tom čase boli v brnianskej Kráľovopoľskej stro­járni postavené pre potreby armády ďalšie dva pancierové vlaky, ktoré mali zvrátiť nepriaznivú situáciu na fronte. Vlaky dostali mená: Generál Štefánik a Bratislava.
Začiatkom júla boli odoslané na Slovensko. Pancierový vlak Brati­slava ešte účinne zasiahol do bojov proti maďarskej červenej armáde. Ani on sa však nevyhol stratám. Pri jednej bojovej akcii nabehol na pod­mínovanú časť trate a následný vý­buch doslova rozmetal prednú časť vlaku. To, čo z neho zostalo, odtiahli na generálnu opravu do plzenskej škodovky. Po oprave sa Bratislava vrátila naspäť na Slovensko, do bo­jov však už nezasiahla.
Druhý vlak Generál Štefánik zo­stal po celý čas bojov iba v zálohe. Improvizovaný pancierový vlak po­stavili aj železničiari v Spišskej Novej Vsi. Jeho dva guľometné vagóny boli chránené železobetónom. Vlak ťa­hala normálna lokomotíva núdzovo opancierovaná v železničných diel­ňach vo Vrútkach. Súprava však bola veľmi ťažkopádna a nedala sa porov­návať s oveľa dokonalejšími pancie­rovými vlakmi na maďarskej strane. Po niekoľkých nie príliš úspešných bojových akciách bola z bojov stiahnutá.

Vojna na koľajniciach IV

Koncom prvej svetovej vojny priniesli pancierové vlaky do vojenstva veľa nové­ho. Prispôsobovala sa im tak­tika, vedenie bojových operá­cií na oboch stranách. Aj ra­kúsko-uhorská armáda vlast­nila v tomto období niekoľko súprav pancierových vlakov Nikde ich však nepoužila.
Na východnom fronte boli nepoužiteľné preto, lebo v ruskom impériu bol iný rozchod koľají, na srbskom a talianskom fronte zasa ich využitie znemožňoval nepre­hľadný horský terén.

Slovenský polygón

A tak sa Slovensko v ro­koch 1918 - 1919 stalo vlastne okrem Ruska, kde pancierové vlaky vy­užívali naši legionári, jedi­nou oblasťou Európy, kde tento druh bojovej tech­niky našiel plné uplatne­nie v bojovej činnosti.
Maďarská strana mala celkom k dispozícii 20 obrnených vlakov. Časť z nich zdedila po monar­chii, ale ostatné boli po­stavené už v Budapešti a Györi. Všetky vlaky svojou výzbrojou a technickými para­metrami prevyšovali tie, ktoré malo na Slovensku k dispozícii ešte len rodiace sa česko-slo­venské vojsko.
Maďari mali aj lepšie vycvi­čené posádky vlakov. A to bolo pri ich bojovom nasadení ve­ľakrát rozhodujúce. Maďarské posádky absolvovali špeciálny delostrelecký výcvik na strelni­ci v Hajmáskeri a vlakový per­sonál v Györi. Okrem toho všetky maďarské pancierové vlaky prešli súčinnostnými cvi­čeniami s jazdeckými a pešími jednotkami.

Horské kanóny

Na česko-slovenskej strane bola situácia oveľa horšia. Ne­boli k dispozícii vycvičené po­sádky, ani jednotný systém ich prípravy v bojových podmien­kach. Problémy boli aj s vý­zbrojou pancierových vlakov. Montovali sa na ne väčšinou horské kanóny kalibru 75 mm.
Tie najlepšie vyhovovali vzhľa­dom na malý záklz pre streľbu z vagónov.
Pražská súprava mala v jed­nom vagóne inštalovaný 47 mm lodný kanón. Aj ten bol veľmi účinný, nebolo však preň dostatok munície. V guľo­metných vozňoch boli namon­tované ťažké guľomety. Naj­viac sa využívali nemecké 8 mm Maximy, rakúske Schwar­zlose a Salvator-Dormus. Každý z nich mal pripravenú zásobu približne 5000 nábojov. Okrem guľometov tvorili vý­zbroj česko-slovenských pan­cierových vlakov aj rakúske 90 mm mínomety vzor 17 a posádka mala k dispozícii ručné granáty a osobné zbrane.
Všetky vlaky tlačili pred se­bou jeden až dva “predbeho­vé" vagóny. Boli vysunuté pred súpravu na tyči. Viezli ná­hradné koľajnice a iný mate­riál, no hlavne mali zabrániť nabehnutiu a následnému po­škodeniu rušňa na pod­mínovanej trati. Súčasťou kaž­dého vlaku sa neskôr stalo aj niekoľko osobných vagónov. Tie tvorili tzv. ubytovaciu časť. V nej bola aj ošetrovňa a zá­soby potravín a munície.
Pancierové vlaky predstavo­vali na oboch stranách značnú palebnú silu. Aby bola náležite využitá, bolo treba prispôsobiť i taktiku činnosti ďalších dru­hov vojsk. A to sa nie vždy darilo. Niekedy aj vďaka tomu, že vyšší dôstojníci veľmi ťažko prijímali „novoty" a držali sa svojich zabehnu­tých spôsobov myslenia. Aj preto česko-slovenské pancie­rové vlaky nedosiahli v bojo­vom nasadení také úspechy ako ich maďarskí protivníci.

Súmrak pancierov­níkov

V lete 1919 sa boje na území Slo­venska skon­čili. Maďar­ská červená armáda bola vytlačená za naše štátne hranice. Čes­ko-slovenské pancierové vlaky boli stiahnuté do opravovní. Tam boli re­konštruované a počítalo sa s ich ďalším využitím v ar­máde.
Začiatkom roku 1920 opero­valo na Slovensku celkove šesť pancierových vlakov. Organi­začne boli rozčlenené na tri skupiny. Vlaky zostali na Slo­vensku až do novembra 1921. Vtedy boli všetky odoslané do svojej novej mierovej posádky v Miloviciach. Súčasne bolo v Bratislave zrušené Veli­teľstvo pancierových vlakov.
Po dislokovaní vlakov do Milovíc, tieto najskôr tvorili súčasť česko-slovenského že­lezničného vojska. Ale iba do­časne. Neskôr z nich v Milo­viciach vytvorili samostatnú rotu novobudovaného prápo­ru, neskôr pluku útočnej vozby.
Pancierové vlaky sa na Slo­vensku zasa objavili až takmer o 20 rokov neskôr. Vtedy v septembri 1938 prešla na Slovensko jedna obrnená vla­ková súprava z Milovíc. Ale to už je iná história.

Pancierové vlaky na Slovensku v čase 2. svetovej vojny

Prvý bol Bernolák

V čase, keď som odovzdával rukopisy článkov o pancierových vlakoch, nemal som ešte pohromade fakty o prvom vlaku Berno­lák. Medzičasom sa mi ich podarilo doplniť, a preto vám ich, milí čitatelia, ponúkam - pozn. autora.
Hugo Weinberger - Velan je medzi vojenskými historikmi známy ako projektant povstaleckých pancierových vlakov v SNP. Avšak aj máloktorý odborník na vojenské dejiny Sloven­ska vie, že tento muž bol aj projektantom prvého slovenského pancierového vlaku Bernolák, ktorý vznikol ešte na jar 1939. Ako došlo k jeho vzniku?
V septembri 1938 sa v rámci tzv. Na východe jesennej mobilizácie čs. armády pre­sunulo z Čiech na Slovensko aj päť súprav improvizovaných pancierových (obrnených) vlakov, ktoré tu tvorili zálohu čs. rýchlej divízie generála Emingera.

Pomohla porucha

Po demobilizácii začiatkom r. 1939 boli štyri súpravy predispo­nované do svojej miero­vej posádky v Miloviciach v Čechách, ale piata sú­prava ostala pre poruchu brzdového sy­stému na Slo­vensku. Sú­prava bola po­stavená ešte počas prvej, tzv. jarnej (májovej) mo­bilizácie čs. brannej moci v roku 1938. Podľa inštruk­cií pre stavbu IPV, vydaných zbrojným od­borom MNO ešte v roku 1937. Neúplná súprava mala len dva bojové vozne, jeden predbehový a núdzovo opancierovanú posuno­vaciu lokomotívu s tendrom, radu 310. Po rozpade Česko-Slovenská vlak zostal na Slovensku. V marco­vých bojoch 1939 proti Maďarom tento pancierový vlak zaktivizovali. Slovenská armáda ho použila na vý­chodnom Slovensku v priestore Mi­chaloviec.
Pôvodnú čs. improvizovanú sú­pravu posilnili v železničných diel­ňach vo Zvolene narýchlo postave­ným ďalším guľometným vozňom so štyrmi guľometmi sústavy Schwarz­lose vz. 24. Vozeň postavili podľa návrhu Ing. Huga Weinbergera ­Velana.

Na východe

Celá súprava tohto slovenského pancierového vlaku sa skompletizo­vala v železničnom depe Vrútky a na železničnej stanici v Poprade. Tu doplnili sanitnú vybavenosť a muní­ciu. Odtiaľ súpravu presunuli do frontovej oblasti.
Vlak bol nasadený na železnič­ných tratiach Michalovce - Sobran­ce a Michalovce – Trebišov ako zá­loha. Do priamych bojov však neza­siahol. Po ukončení konfliktu s Maďarmi súpravu odstavili v želez­ničnom depe v Spišskej Novej Vsi, kde ju odzbrojili a zakonzervovali. Lokomotívu a guľometný vozeň odoslali na opravu do Zvolena.
Oprava, pri ktorej zosilnili pruž­nice podvozku vozňa, trvala do leta 1939. V auguste sa lokomo­tíva s guľometným vozňom vrátili do Spišskej Novej - Vsi. Tam celú súpravu znova skompletizovali, ale zatiaľ ostávala bez výzbroje. Začiat­kom septembra 1939, po vyhlásení vojny proti Poľsku, súpravu presu­nuli do Popradu, kde ju zaradili ako zálohu armádneho velenia. Vlak podliehal veliteľstvu pluku útočnej vozby v Turčianskom Sv. Martine.

Hrdlička

Tento pluk dodal pre formujúcu sa bojovú posádku pancierového vlaku strelcov a výzbroj, vrátane po­trebnej munície a proviantných zá­sob pre celú vlakovú posádku. Teda aj pre železničiarov, rušňovodiča a kuriča na obdobie 14 dní. Podľa názvu armádneho zoskupenia do­stal vlak pomenovanie Bernolák a krycí názov Hrdlička.
Bojovú posádku, vrátane želez­ničného personálu tvorilo 46 mu­žov a poddôstojníkov a jeden dô­stojník pluku útočnej vozby, ktorý bol veliteľom vlaku. Výzbroj celej súpravy tvorilo 7 ťažkých guľome­tov sústavy Schwarzlose vz. 24, dva ľahké guľomety vz. 26 a jeden 3,7 cm KPÚV vzor 37. Vojaci mali svoje osobné zbra­ne a navyše 150 ks ruč­ných graná­tov systému Škoda.
Pre súpra­vu tohto pan­cierového vlaku bolo ur­čené stále sta­novište za železničnou sta­nicou Marge­cany Tam vlak nečinne stál až do 18. septem­bra 1939, keď ho presunuli najprv do Krompách, potom do železničnej stanice Po­prad, kde ho odzbrojili.
Strelecká časť vlakovej posádky, zložená z príslušníkov martinského pluku útočnej vozby súpravu opusti­la. K ochrane vlaku ponechali len strážne družstvo s poddôstojníkom a železničný personál. Dňa 1. októb­ra 1939 bola už odzbrojená súprava pancierového vlaku prevezená do železničného depa v Spišskej Novej Vsi. Tam ostala zakonzervovaná na odstavnej koľaji až do mája 1940, keď bola ako bojový prostriedok vyčlenená zo stavu martinského pluku útočnej vozby a na jeseň 1940 definitívne zrušená.

Improvizácia

V prvej časti nášho malého seriálu sme uviedli, v akých podmienkach vznikali súpravy povstaleckých pancierových vlakov Dňa 4. septembra 1944 bol zamestnanec zvolenských železničných dielní Ing. Hugo Wein­berger-Velan predvolaný k plukovníkovi Čányimu na veliteľstvo povsta­leckej armády do Banskej Bystrice. Čányi mu vydal rozkaz na stavbu prvého improvizovaného pancierového vlaku (IPV) v najkratšom mož­nom čase a súčasne ho poveril technickým vedením celej akcie.
Už na druhý deň musel Velan pred­ložiť súpis potrebného materiálu, na za­obstaranie ktorého potom dostal zvláštne poverenie. K dispozícii dostal aj niekoľko dôstojníkov - špecialistov od delostrelectva a útočnej vozby, ro­botníkov a civilných technikov zvolen­ských železničných dielní.

Zrod vlaku

Z výcvikového strediska martinské­ho pluku útočnej vozby predisponovali do Zvolena všetky nepojazdné tanky. Z nich časť použili na zabudovanie do tzv. tankových vozňov povstaleckých IPV, ostatné zakopali do obranných po­stavení medzi Zvolenom a letiskom Tri Duby.
Stavba súprav povstaleckých pancie­rových vlakov nebola technicky až taká náročná, ale prebiehala za veľmi sťaže­ných podmienok. Starý čs. inštruktážny predpis len konštatoval čo treba spraviť, bez ohľadu na dostupnosť potrebných materiálov.
Vo zvolenských dielňach mali len niektorí zamestnanci aspoň minimálne poznatky o konštrukcii a stavbe pancie­rového vlaku.
Väčšina pridelených ľudí sa k takejto práci dostala po prvý raz v živote. Rám­cový predpis čs. MNO z roku 1938 pre stavbu IPV plukovník Čányi síce odo­vzdal Ing. Velanovi ihneď 4. septembra zároveň s rozkazom armádneho veliteľ­stva, ale technická dokumentácia, ktorú dielne dostali z čs. MNO, ešte v r. 1938 sa musela v archíve prácne hľadať. Aj tak to, čo našli nebolo kompletné a pre vlastnú stavbu to nestačilo.

Bez výkresov

Až v priebehu prác dokumentáciu ako-tak skompletovali. Pretože na kreslenie podkladových výkresov nebol čas, mnohé vznikajúce problémy sa riešili za účasti technikov a majstrov priamo na mieste stavby. Detaily sa projekčne vôbec nevykresľovali.
Za základ každej súpravy použili bežne dostupné nákladné plošinové alebo skriňové vozne, aké vtedy použí­vali na dopravu Slovenské železnice. Pri ich úpravách však boli problémy aj s materiálom, najmä s plechmi a tiež s niektorými podvozkovými súčasťami, ktoré pre opotrebovanosť bolo treba vymeniť.
Súčiastok bolo síce vo vrútockých skladoch železnice dosť, ale vtedy tam už bolo frontové pásmo s nebezpečen­stvom nečakaných leteckých aj pozem­ných útokov nepriateľa. Armádne veliteľstvo vyslalo do všetkých dostup­ných strojárskych a metalurgických zá­vodov inšpektorov, ktorí mali zistiť, kde a aký materiál majú k dispozícii.

Kotlové plechy

Strojárne Vyhne ponúkli pancierové plechy, ktoré vraj Nemci používali pri stavbe ponoriek, ale technické skúšky vykonané na mieste ukázali, že je to príliš mäkký a nevhodný materiál. Prvé dve súpravy povstaleckých IPV boli teda “pancierované" obyčajným kotlovým plechom, aký sa používal pri opravách železničných rušňov.
Tohto plechu mali železničné dielne vo Zvolene našťastie dostatočnú záso­bu. Až pre tretí vlak dostali z Podbrezo­vej kvalitnejší špeciálny oceľový mate­riál. Súbežne so stavbou pripravovali vojenskí intendanti vybavenie a výzbroj súprav.
Práce viedol Ing. Velan s malým ko­lektívom technikov a majstrov. Postup stavby osobne kontroloval plukovník Čányi, ktorý denne dochádzal z Ban­skej Bystrice do Zvolena. Pracovné sku­piny sa striedali a pokiaľ ide o ich po­žiadavky alebo ná­roky súvisiace so stavbou, vedenie dielní aj armáda ich museli plniť.
Dňa 10. septembra 1944 uskutočnil in­špekčnú kontrolu vo zvolenských dielňach veliteľ povstaleckej armády Ján Golián, vtedy už povýšený na brigádneho generála, v sprievode plukov­níka Čányiho. Neskôr podobné kon­troly vykonali aj poli­tickí predstavitelia SNP Karol Šmidke, Ján Šverma a Dr. Gustáv Husák, aj na­priek tomu, že im vojenské velenie tak­mer denne podávalo dosť podrobné in­formácie o priebehu prác. Týmto ná­vštevám sa nemožno čudovať.
Pre povstalecké velenie predstavo­vali pancierové vlaky pri veľkom nedos­tatku tankovej a obrnenej techniky as­poň čiastočnú možnosť vyvážiť túto sla­binu povstaleckých vojsk. Aj pri niekto­rých organizačných nedostatkoch a nie vždy dobrej koordinácii, každé nasade­nie pancierových vlakov predstavovalo pre povstalecké jednotky vzpruhu a podporu v ich činnosti.

Pancierové vlaky na Slovensku v čase 2. svetovej vojny

Prvý bol Bernolák

Pred časom sme si seriálom “Vojna na koľajniciach" pripome­nuli začiatky pôsobenia pancierových vlakov na území Slovenska v rokoch 1918 -1919. Vo voľnom pokračovaní vás chceme oboz­námiť s ich použitím v čase 2. svetovej vojny Už koncom roku 1937 vydal zbrojný odbor vtedajšieho čs. MNO zvláštny inštruk­tážny materiál o použití, výzbroji a údržbe pancierových vlakov Tento dostali aj všetky dôležitejšie železničné dielne. Na Sloven­sku dielne ČSD vo Vrútkach a vo Zvolene

Podľa nových kritérií boli pancierové vlaky zaradené do strategického plánu obrany štá­tu ako pomocné prostriedky, vy­hovovalo aj použitie tzv. impro­vizovaných pancierových vla­kov (IPV), pre ktoré začiatkom roku 1938 vydalo MNO v spolu­práci s generálnym štábom ďalší zvláštny predpis pre ich stavbu.

Vzorové vozne

V čase ohrozenia republiky na jar 1938 postavili v Milo­viciach niekoľko tzv. vzorových vozňov, ktoré po­tom ro­zoslali do železnič­ných dielní ČSD, kde mali slúžiť ako základ pre zhoto­venie ce­lých sú­prav IPV
Na Slo­vensku do­stali dielne vo Zvo­lene jeden predbe­hový a je­den nevy­zbrojený guľometný vozeň. Obidva však zaradili v septembri 1938 do súpravy IPV, keď na Slovensko v rámci mobilizačných opatrení presu­nuli jednu improvizovane opan­cierovanú lokomotívu s ten­drom. Mala tiež guľometný, ale už vyzbrojený vozeň a dva va­góny - ubytovací a sanitný. Pre­tože táto súprava “kmeňove" nepatrila na Slovensko a po 15. 3. 1939 Nemci tvrdo žiadali jej navrátenie do vzniknutého Pro­tektorátu, na Slovensku ostal iba tzv. “vzorový" (už vyzbro­jený) guľometný vozeň.
Predpis čs. MNO z roku 1938 potom poslúžil pre stav­bu IPV “Bernolák" na jeseň 1939 a neskôr aj pre stavbu súprav povstaleckých panciero­vých vlakov.

Bernolák

Technické predpoklady pre vznik IPV na povstaleckom úze­mí spočívali predovšetkým v akých-takých skúsenostiach železničných dielní vo Zvolene. Tam bol k dispozícii železničný aj potrebný doplňujúci materiál, potrebnú výzbroj dodala armá­da. Vo Zvolene boli naviac aj skúsenosti zo stavby guľometné­ho vozňa a čiastočne opanciero­vanej lokomotívy. Tie získali ich stavbou koncom marca 1939 po horthyovskom napadnutí Slo­venska.
Konflikt vtedy za niekoľko dní bojov skončil a ešte nedoho­tovená súprava sa stala nepo­trebnou. Tento improvizovaný pancierový vlak mal podľa pô­vodného projektu iba guľomet­nú výzbroj. Tá mala postačovať pre boj proti maďarskej pechote a záškodníkom. Súpravu dokon­čili a skompletizovali až počas tzv. poľskej kampane na jeseň 1939, dostala krycie pomenova­nie Bernolák avšak ostala iba ako záloha na Slovensku. Do bojov slovenskej armády v Poľ­sku vlak nezasiahol.

Využité tanky

Povstalecké pancierové vlaky boli síce tiež iba určitou impro­vizáciou, ale oproti zvolenským začiatkom z r. 1939 už boli do­konalejšie. Zvláštnosťou pri ich stavbe bolo použitie uprave­ných nepojazdných tankov, čias­točne známe z obdobnej apliká­cie u sovietskych ~ nemeckých pancierových vlakov z obdobia druhej svetovej vojny.
Pre povstalecké pancierové vlaky použili niekoľko nepo­jazdných tankov LT 35 a LT 38, ktoré poskytol pluk útočnej vozby v Martine.
Iniciátorom vzniku povstalec­kých súprav IPV bol veliteľ martinského pluku útočnej vozby plukovník Štefan Čányi. Ten ako vojenský a odborný po­radca asistoval pri ich výrobe vo zvolenských železničných diel­ňach. Pretože povstalecká ar­máda nemala dosť tankovej výzbroje, veliteľstvo po­vstaleckej 1. čs. armády na Slovensku Čá­nyiho návrh uvítalo. Veď pre použitie tohto druhu zbrane, tj. IPV, vyhovo­valo aj horna­té územie stredného Slovenska s mnohými I údolnými že­lezničnými traťami a tunelmi.
Veliteľstvo povstaleckej ar­mády v Banskej Bystrici roz­hodlo už začiatkom septembra. Čányiho návrh prijali a stavbou súprav poverili železničné dielne vo Zvolene. Vo zvolen­ských dielňach pracoval v tom čase poručík v zálohe Ing. Hugo Weinberger-Velan, ktorý sa podieľal už na stavbe guľo­metného vozňa opancierovanej lokomotívy súpravy IPV “Ber­nolák" v roku 1939. Tento muž sa teda stal dušou celej realizá­cie povstaleckých pancierových vlakov vo Zvolene.

(Obrana, rok 1995)


Späť / Back Strana vytvorená / Site created : 5. III. 2001
Posledná aktualizácia / Last update : 5. III. 2001
( pvlak3.htm )