Z OBLOKA ZUBAČKY
Inž. Svatopluk Kámen
Motorový vláčik opúšťa stanicu v Brezne a niekoľko
minút beží oproti toku Hrona. Potom sa zakrúca prudko na juh.
Na obzore mu stoja v ceste tmavé hory - hrebeň Slovenského
Rudohoria.
Iba jedno sedlo, Zbojská, je trocha výhodnejšie, aby mohol
vlak preniknúť na juh do Tisovca. To si povšimli aj talianski
majstri a inžinieri, ktorí navrhovali túto, kedysi
jedinečnú trať v bývalom Rakúsko-Uhorsku.
Vláčik zastane v Pohronskej Polhore a oddýchne si. Veď má
prečo. Hneď za obcou začína prudké, až 50-promilové
stúpanie a medzi koľajnicami sa objaví ozubený hrebeň. Vlak
statočne stúpa, oddychuje, blíži sa k cieľu svojej cesty, k
staničke ukrytej v hlbokom ihličnatom lese - k Zbojskám.
Ak je nevhodné počasie, tu nik nevystúpi. Nastúpia iba
drevorubač, lesník a železničiar, končiaci službu na
staničke.
Ak je však leto, motorový vláčik sa vyprázdni celkom, či
ide od Brezna, či od Tisovca.
Čo sem priťahuje ľudí, prečo všetci vystupujú. Azda sa
boja prudkej jazdy na druhú stranu hrebeňa?
Nie, neboja sa, idú na výlety do hôr. Okolie je bohaté na
prírodné krásy a jeden vláčik sotva stačí na to, aby sem
doviezol turistov.
No, zakiaľ sa lepšie obzrieme po okolí, zbehnime na opačnú
stranu, dole do Tisovca.
Výpravca dá znamenie, motorový vláčik sa rozbehne
zákrutou v lese a o chvíľočku sa nám objavia skalné steny
a úzka, kaňonovitá Čertova dolina. Hluk motora sa naraz
utíši, zmení sa na hlboké tóny; vodič brzdí motorom aj
brzdami. Vláčik akoby sa tratil pod zem, prudko klesá na 48
promile. Ozubený hrebeň uteká pred nami a v diaľke sa
zdanlivo spája s dvoma pásmi koľajníc. Ostré zákruty si
vyžadujú jazdu krokom. Máme teda dosť času vyzerať von
oblokom. Po pravej strane je strmá skalná stena a nad ňou vo
výške temer 20 metrov vinie sa cesta, sledujúca ten istý
cieľ. Ešte niekoľkokrát nám prekrižuje cestu.
Pohľad na ľavú stranu však stojí za to. Pod oblokmi je
hlboký, úzky kaňon; na jeho dne poskakuje potôčik a
závodí s vlakom opreteky. Koruny stromov sú pod úrovňou
koľajníc, kde-tu so zabelie strmý skalnatý útes.
Kovové nárazy prezrádzajú, že vlak vbehol na most. Je to
Čertov :most, ako je všetko čertovské v tejto doline: Most,
jaskyne: v neďalekom brale, dolina, a potok. Odkiaľ to meno?
Ešte z čias, keď stavali železnicu. Veď to bol najťažší
úsek a v ceste stáli všetky možné prekážky.
Za úzkym zárezom železnice sa trocha rozvidnie, sme na druhom
železnom moste. Je vysoký, smelý a miernym oblúkom
preklenul dolinu ponad horáreň Pod Dielom. Až do vojny tu
stál starý, nie menej smelý kamenný most, stal sa však
obetou bojov za SNP. Zahatal cestu postupujúcim okupantom.
Desať rokov po oslobodení slúžil na jeho mieste drevený
most. Ako sa tak dozvedáme od sprievodcu histórie troch mostov,
vlak stíšil, vchádzame do staničky Bánovo. Leží v lese, v
jej okolí niet domov. Aj tu pristúpia iba drevorubač. osamelý
turista alebo v lete hubár.
Za stanicou nás opustí už aj ozubený hrebeň medzi
koľajnicami. Klesanie je tu “iba" 28-32 promile a to
náš vláčik ľahko prekoná dolu aj hore bez ozubenia.
Hory, obklopujúce železnicu, nechcú akosi ustúpiť. Ešte v
poslednej chvíľke pred Tisovcom akoby sa postavili železnici
do cesty. Nezostáva jej iné, ako sa skryť popod zem a
tunelom sa dostať do cieľovej stanice.
Niekoľko pohľadov z obloka za jazdy nám poodhalí miesta,
ktoré môžeme navštíviť vďaka železnici. Veď je to jedna
z mála tratí na Slovensku, ktorú pôvodne stavali pre
turistické účely. Za bývalého Rakúsko-Uhorska sem chodili
spacie vozne priamo z Budapešti. Krajina musela teda upútať
peštianskych mešťanov.
Trať stavali talianski majstri a inžinieri, ktorí mali bohaté
skúsenosti so stavbami v horskom teréne. Železnica sa
pôvodne končila na staničke Zbojská, teda v sedle Rudohoria.
Jej hospodársky význam vzrástol až spojením na Brezno a Podbrezovú. Železničkou sa
dovážalo surové železo od vysokej pece v Tisovci k
martinským peciam v Podbrezovských oceliarňach. Nákladné
vlaky s ozubenou parnou lokomotívou a dvoma-troma vozňami
surového železa sypali z komínov stĺpy iskier, sunúc sa
krokom nezvyčajným, prudkým stúpaním.
Pred desiatimi rokmi vyradili z prevádzky posledný parný
rušeň po takmer 70-ročnej službe.
A perspektíva trate? Iba nedávno zrekonštruovali železničný
zvršok, trať prebudovali na vyššiu únosnosť a parné rušne
vystriedali moderné, dieselelektrické stroje. Je to dodnes
jediná železnica, ktorá preklenula mohutný chrbát
Slovenského Rudohoria od juhu na sever.
Keď sme trocha nazreli do histórie neobvyklej železnice,
pozrime sa aj po jej blízkom okolí. Je krásne, tiché, svojou
mnohotvárnosťou, výhľadmi a temnými, hlbokými dolinami
uspokojí najnáročnejšieho turistu. Ba je tu aj podzemný
svet, doteraz nesprístupnené jaskyne.
Ak ste prišli od Brezna až do Tisovca, vráťte sa pešo nazad
aspoň po Zbojská. Hneď za stanicou v Tisovci prechádzame
okolo bývalého objektu vysokej pece. Prevádzka v nej sa
skončila po niekoľko storočnej činnosti iba nedávno
(1965). Železiarstvo tu malo hlboké korene; po vyčerpaní
surovín nahradzuje ho iný priemysel.
Popri hradskej, ktorá smeruje na Brezno, asi 2 km za obcou
stojí po ľavej strane cesty kamenný objekt známej Periodickej
vyvieračky. Nateraz je ešte uzavretá a turistom neprístupná.
Až sa podarí zobudiť stavebný podnik, turista opäť uvidí
za sklenou stenou tento vzácny prírodný úkaz. Veríme, že to
bude čoskoro!
Niekoľko sto metrov za vyvieračkou je vysoký železničný
most. Po ňom sme prišli. Preklenul dolinku Teplicu s
rovnomennou vyvieračkou, ktorá tvorí s oblasťou Suchých
dolov štátnu prírodnú rezerváciu. Odbočme po strmej vozovej
ceste (zelená zn.) do krasového územia Suché doly. O
polhodinku vystúpime na vyvýšenú planinu s množstvom
prepadlísk, závrtov, škrapových polí, zvetraných
vápencových lavíc a zvláštnej krasovej kveteny. Všetka voda
z tejto oblasti sa tratí v ponoroch a v dnách závrtov a
vyviera v Teplici blízko mosta. Sú tu aj dve chaty a to
renovovaná budova s 25 posteľami (ROH pri SPŠH) a chatka
jaskyniarov nad jaskynnou priepasťou Michňová.
Priepasť je zatiaľ hlboká 85 m a na jej dne sa veľmi často
ozýva zvonenie kladív a sekáčov, zaduní výbuch dynamitovej
nálože. Jaskyniari spájajú dno priepasti s podzemným
tokom, a tak otvoria podzemný systém dlhý viac ako 2 km:
Potom sa budeme môcť vrátiť k mostu v Teplici pod zemou!
Ak nám postačí prehliadka krasového územia, môžeme sa
vrátiť nazad k mostu a pokračovať dolinou riečky Furmanca.
Druhá alternatíva nás vedie ďalej po zelenej. značke na
Javorinu, odtiaľ na klenovské kopanice alebo na sever, na
Klenovský Vepor.
Nová asfaltová cesta nás privedie o hodinu na Bánovo,
východisko na Klenovský Vepor (po modrej značke na vrch
Bánová 1095 m, odtiaľ červenou za 3 hod.) alebo do
najzaujímavejšej, turisticky ne vyznačkovanej časti, do
Čertovej doliny.
Čertova dolina si v ničom nezadá s tesninami Slovenského
raja. Je úzka, bez chodníkov, ale aj bez rebríkov. Čo tu viac
líčiť? Skúste raz sami, neobanujete! Ak by ste chceli
nazrieť do Čertovej jaskyne, odbočte pri horárni Pod Dielom
ku kameňolomu a za ním po strmej vozovej ceste objaví sa v
bočnej dolinke jej otvor. Je to skutočné bludisko chodieb,
doteraz nie celkom preskúmané.
A stanička Zbojská? Už smerovky a značky na prvom buku vám
povedia, aké tu máte možnosti. V tete či v zime, vždy je tu
krásne. myslím, že v zime najkrajšie. Útulná chata na
Fabovej holi a výhľad na mohutné chrbty Rudohoria a Nízkych
Tatier vám poskytnú zážitok na celý život.
Nájdite si niekoľko dní dovolenky, ktoré by ste venovali
miestam, kde nestretnete turistov, a dáte nám za pravdu.
(Krásy Slovenska, č. 4, roč. XLIII, 1966)
Strana vytvorená / Site created :
08-VII-2001 Posledná aktualizácia / Last update : 25-VII-2001 |
( http://www.rail.sk/arp/slovakia/history/h174-4.htm ) |