Z OBLOKA ZUBAČKY
Inž. Svatopluk Kámen

Motorový vláčik opúšťa stanicu v Brezne a niekoľko minút beží oproti toku Hrona. Potom sa zakrúca prudko na juh. Na obzore mu stoja v ceste tmavé hory - hrebeň Slovenského Rudohoria.
Iba jedno sedlo, Zbojská, je trocha výhodnejšie, aby mohol vlak preniknúť na juh do Tisovca. To si povšimli aj talianski majstri a inži­nieri, ktorí navrhovali túto, kedysi jedinečnú trať v bývalom Rakúsko-Uhorsku.
Vláčik zastane v Pohronskej Polhore a oddýchne si. Veď má prečo. Hneď za obcou začína prudké, až 50-promilové stúpanie a medzi koľajnicami sa objaví ozubený hrebeň. Vlak statočne stúpa, oddychuje, blíži sa k cieľu svojej cesty, k staničke ukrytej v hlbokom ihličnatom lese - k Zbojskám.
Ak je nevhodné počasie, tu nik nevystúpi. Nastúpia iba drevo­rubač, lesník a železničiar, končiaci službu na staničke.
Ak je však leto, motorový vláčik sa vyprázdni celkom, či ide od Brezna, či od Tisovca.
Čo sem priťahuje ľudí, prečo všetci vystupujú. Azda sa boja prudkej jazdy na druhú stranu hrebeňa?
Nie, neboja sa, idú na výlety do hôr. Okolie je bohaté na prí­rodné krásy a jeden vláčik sotva stačí na to, aby sem doviezol turistov.
No, zakiaľ sa lepšie obzrieme po okolí, zbehnime na opačnú stranu, dole do Tisovca.
Výpravca dá znamenie, moto­rový vláčik sa rozbehne zákrutou v lese a o chvíľočku sa nám ob­javia skalné steny a úzka, ka­ňonovitá Čertova dolina. Hluk motora sa naraz utíši, zmení sa na hlboké tóny; vodič brzdí mo­torom aj brzdami. Vláčik akoby sa tratil pod zem, prudko klesá na 48 promile. Ozubený hrebeň uteká pred nami a v diaľke sa zdanlivo spája s dvoma pásmi koľajníc. Ostré zákruty si vyža­dujú jazdu krokom. Máme teda dosť času vyzerať von oblokom. Po pravej strane je strmá skalná stena a nad ňou vo výške temer 20 metrov vinie sa cesta, sledu­júca ten istý cieľ. Ešte niekoľkokrát nám prekrižuje cestu.
Pohľad na ľavú stranu však stojí za to. Pod oblokmi je hlbo­ký, úzky kaňon; na jeho dne poskakuje potôčik a závodí s vla­kom opreteky. Koruny stromov sú pod úrovňou koľajníc, kde-tu so zabelie strmý skalnatý útes.
Kovové nárazy prezrádzajú, že vlak vbehol na most. Je to Čertov :­most, ako je všetko čertovské v tejto doline: Most, jaskyne: v neďalekom brale, dolina, a potok. Odkiaľ to meno? Ešte z čias, keď stavali železnicu. Veď to bol najťažší úsek a v ceste stáli všetky možné pre­kážky.
Za úzkym zárezom železnice sa trocha rozvidnie, sme na druhom železnom moste. Je vysoký, sme­lý a miernym oblúkom preklenul dolinu ponad horáreň Pod Dielom. Až do vojny tu stál starý, nie menej smelý kamenný most, stal sa však obetou bojov za SNP. Zaha­tal cestu postupujúcim okupantom. Desať rokov po oslobodení slúžil na jeho mieste drevený most. Ako sa tak dozvedáme od sprievodcu histórie troch mostov, vlak stíšil, vchádzame do staničky Bánovo. Leží v lese, v jej okolí niet domov. Aj tu pristúpia iba drevorubač. osamelý turista alebo v lete hubár.
Za stanicou nás opustí už aj ozubený hrebeň medzi koľajnicami. Klesanie je tu “iba" 28-32 promile a to náš vláčik ľahko prekoná dolu aj hore bez ozubenia.
Hory, obklopujúce železnicu, nechcú akosi ustúpiť. Ešte v poslednej chvíľke pred Tisovcom akoby sa postavili železnici do cesty. Ne­zostáva jej iné, ako sa skryť popod zem a tunelom sa dostať do cieľovej stanice.
Niekoľko pohľadov z obloka za jazdy nám poodhalí miesta, ktoré môžeme navštíviť vďaka železnici. Veď je to jedna z mála tratí na Slovensku, ktorú pôvodne stavali pre turistické účely. Za bývalého Rakúsko-Uhorska sem chodili spacie vozne priamo z Budapešti. Kra­jina musela teda upútať peštianskych mešťanov.
Trať stavali talianski majstri a inžinieri, ktorí mali bohaté skúse­nosti so stavbami v horskom teréne. Železnica sa pôvodne končila na staničke Zbojská, teda v sedle Rudohoria. Jej hospodársky význam vzrástol až spojením na Brezno a Podbrezovú. Železničkou sa dová­žalo surové železo od vysokej pece v Tisovci k martinským peciam v Podbrezovských oceliarňach. Nákladné vlaky s ozubenou parnou lokomotívou a dvoma-troma vozňami surového železa sypali z komí­nov stĺpy iskier, sunúc sa krokom nezvyčajným, prudkým stúpaním.
Pred desiatimi rokmi vyradili z prevádzky posledný parný rušeň po takmer 70-ročnej službe.
A perspektíva trate? Iba nedávno zrekonštruovali železničný zvršok, trať prebudovali na vyššiu únosnosť a parné rušne vystriedali mo­derné, dieselelektrické stroje. Je to dodnes jediná železnica, ktorá preklenula mohutný chrbát Slovenského Rudohoria od juhu na sever.
Keď sme trocha nazreli do histórie neobvyklej železnice, pozrime sa aj po jej blízkom okolí. Je krásne, tiché, svojou mnohotvárnosťou, výhľadmi a temnými, hlbokými dolinami uspokojí najnáročnejšieho turistu. Ba je tu aj podzemný svet, doteraz nesprístupnené jaskyne.
Ak ste prišli od Brezna až do Tisovca, vráťte sa pešo nazad aspoň po Zbojská. Hneď za stanicou v Tisovci prechádzame okolo bývalého objektu vysokej pece. Prevádzka v nej sa skončila po niekoľko sto­ročnej činnosti iba nedávno (1965). Železiarstvo tu malo hlboké ko­rene; po vyčerpaní surovín nahradzuje ho iný priemysel.
Popri hradskej, ktorá smeruje na Brezno, asi 2 km za obcou stojí po ľavej strane cesty kamenný objekt známej Periodickej vyvieračky. Nateraz je ešte uzavretá a turistom neprístupná. Až sa podarí zo­budiť stavebný podnik, turista opäť uvidí za sklenou stenou tento vzácny prírodný úkaz. Veríme, že to bude čoskoro!
Niekoľko sto metrov za vyvieračkou je vysoký železničný most. Po ňom sme prišli. Preklenul dolinku Teplicu s rovnomennou vyvieračkou, ktorá tvorí s oblasťou Suchých dolov štátnu prírodnú rezerváciu. Odbočme po strmej vozovej ceste (zelená zn.) do krasového územia Suché doly. O polhodinku vystúpime na vyvýšenú planinu s množ­stvom prepadlísk, závrtov, škrapových polí, zvetraných vápencových lavíc a zvláštnej krasovej kveteny. Všetka voda z tejto oblasti sa tratí v ponoroch a v dnách závrtov a vyviera v Teplici blízko mosta. Sú tu aj dve chaty a to renovovaná budova s 25 posteľami (ROH pri SPŠH) a chatka jaskyniarov nad jaskynnou priepasťou Michňová.
Priepasť je zatiaľ hlboká 85 m a na jej dne sa veľmi často ozýva zvonenie kladív a sekáčov, zaduní výbuch dynamitovej nálože. Jasky­niari spájajú dno priepasti s podzemným tokom, a tak otvoria pod­zemný systém dlhý viac ako 2 km: Potom sa budeme môcť vrátiť k mostu v Teplici pod zemou!
Ak nám postačí prehliadka krasového územia, môžeme sa vrátiť nazad k mostu a pokračovať dolinou riečky Furmanca. Druhá alter­natíva nás vedie ďalej po zelenej. značke na Javorinu, odtiaľ na klenovské kopanice alebo na sever, na Klenovský Vepor.
Nová asfaltová cesta nás privedie o hodinu na Bánovo, východisko na Klenovský Vepor (po modrej značke na vrch Bánová 1095 m, odtiaľ červenou za 3 hod.) alebo do najzaujímavejšej, turisticky ne vyznačkovanej časti, do Čertovej doliny.
Čertova dolina si v ničom nezadá s tesninami Slovenského raja. Je úzka, bez chodníkov, ale aj bez rebríkov. Čo tu viac líčiť? Skúste raz sami, neobanujete! Ak by ste chceli nazrieť do Čertovej jaskyne, odbočte pri horárni Pod Dielom ku kameňolomu a za ním po strmej vozovej ceste objaví sa v bočnej dolinke jej otvor. Je to skutočné bludisko chodieb, doteraz nie celkom preskúmané.
A stanička Zbojská? Už smerovky a značky na prvom buku vám povedia, aké tu máte možnosti. V tete či v zime, vždy je tu krásne. myslím, že v zime najkrajšie. Útulná chata na Fabovej holi a výhľad na mohutné chrbty Rudohoria a Nízkych Tatier vám poskytnú zážitok na celý život.
Nájdite si niekoľko dní dovolenky, ktoré by ste venovali miestam, kde nestretnete turistov, a dáte nám za pravdu.

(Krásy Slovenska, č. 4, roč. XLIII, 1966)