Šesť občanov Srí Lanky
roztrhal osobný vlak
Dali prednosť
bytu na Dolných honoch pred utečeneckým táborom?
Foto DUŠAN KITTLER
(iý, ja, šim)
Najhroznejšia železničná tragédia posledných rokov si 28.
10. 1998 v skorých ranných hodinách vyžiadala šesť ľudských
životov. Podľa predbežných policajných zistení, obeťami
boli muži vo veku 17-32 rokov, utečenci zo Srí Lanky, ktorých
zrazil osobný vlak v Bratislave - Vrakuni. Všetci muži boli
namieste mŕtvi, ich zohavené telá, v niektorých prípadoch
bez končatín, či hlavy, ležali na mieste činu prikryté
plachtami ešte niekoľko hodín po tragédii.
Ako informovala Marta Bujňáková hovorkyňa
Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, k tragédii došlo krátko
po 5. 30 hodine ráno.
O 5. hodine 32 minúte sprievodca osobného vlaku idúceho na
trati Dunajská Streda - Bratislava z telefónu na čerpacej
stanici YET ohlásil na linku 158, že na železničnej trati
smerom vlak číslo 4340 zrazil šesť mužov.
„Rušňovodič zbadal obrysy osôb kráčajúcich po železničnej
trati v smere jazdy vlaku asi vo vzdialenosti 100 metrov. Napriek
tomu, že okamžite použil výstražný zvukový signál a rýchloúčinnú
brzdu, tragédii už nezabránil,” povedala nám M. Bujňáková.
Podľa hovorcu Železníc SR
Miloša Čikovského, sa vlak zastavil až po 300 metroch, čo je
na tieto traťové pomery a hmotnosť vlaku v súlade s predpisovým
ustanovením.
"Pribehol sem železničiar
s tým, že potrebuje súrne volať na políciu. Zdalo sa mi, že
je v šoku, lebo sa celý triasol. Do telefónu potom oznámil,
že je rušňovodičom z osobného vlaku, ktorý pred chvíľou
zrazil nejakých ľudí. Keď skončil, spýtal sa ma, koľko je
dlžný za telefón. Samozrejme, že sme nič nechceli, sme
predsa ľudia a v takejto situácii je to normálne,"
povedala SME pracovníčka benzínového čerpadla JET, neďaleko
ktorého sa stala tragická nehoda. Ako dodala, od telefonátu
ubehlo iba pár minút a už bolo pri železničnej trati vidieť
svetlá majákov. Na miesto nehody, vzdialené približne dvesto
metrov od plota areálu Letiska M. R. Štefánika, prišiel zakrátko
výjazd železničnej i okresnej polície a záchranka, všetkých
šiestich Srílančanov však našli mŕtvych. "Bol to hrôzostrašný
pohľad. Štyri zohavené telá ležali na koľajniciach, ďalšie
dve náraz odhodil na pravú stranu do priekopy. Videl a zažil
som už všeličo, ale toto je veľa aj na mňa," povedal
pracovník tlačového odboru ministerstva vnútra Peter Pleva,
ktorý prišiel na miesto krátko po tragédii. V čase nášho
príchodu ležali v koľajisku tri prikryté telá a popri železničnej
trati boli porozhadzované kusy oblečenia. Medzi prítomnými
prebiehali debaty, ako vlastne mohlo k nehode dôjsť. "Ťažko
sa to dá pochopiť. Navyše bola ešte tma a vlak mal zapnuté
reflektory. Ako to teda naozaj bolo, sa asi nikto nedozvie. Ani
to, kam vlastne išli," poznamenal jeden z policajtov.
Skutočnosť, že ani zvukový signál neupozornil cudzincov na
prichádzajúci vlak, vysvetlila M. Bujňáková: „Cudzinci
boli doslova zababušení do teplého oblečenia, prikrývky
hlavy nevynímajúc. Naviac, v blízkosti železničnej trate je
cesta, po ktorej premávali automobily a k zrážke došlo v
miernej zákrute.” Totožnosť cudzincov upresnila pre Nový Čas
Mária Čierna z úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR):
„Išlo o skupinu žiadateľov o azyl zo Srí Lanky. Táto
skupina cudzincov prišla na územie SR 17. 12., ale o azyl požiadali
až 28. 12. 1998. Odbor cudzineckej polície sedemčlennej
skupine občanov Srí Lanky vydal inštruktáž, akým spôsobom
sa majú dostaviť do utečeneckého tábora Adamov - Gbely. Do
Adamova však nedorazili a nemali sme žiadne poznatky o tom, kde
sa zdržujú. Správu o tragickej smrti šiestich z nich, UNHCR
prijalo s veľkým žiaľom a zármutkom. Sme presvedčení, že
keby dorazili do Adamova, dostali by štatút utečenca a k tragédii
nemuselo dôjsť,” povedala M. Čierna.
Totožnosť jedného zo
šiestich občanov Srí Lanky, ktorí vo štvrtok ráno zahynuli
pod kolesami osobného vlaku, ešte stále nie je známa. Denník
SME o tom informoval plukovník Pindroch z generálneho riaditeľstva
Železničnej polície. Zároveň uviedol, že rušňovodič sa
po kolízii podrobil skúške na požitie alkoholu, ktorej výsledok
bol negatívny. Prvé podrobnejšie informácie budú mať vyšetrovatelia
k dispozícii v priebehu budúceho týždňa, keď budú známe
aj výsledky pitvy pozostatkov obetí. Podľa plk. Pindrocha je
veľmi málo pravdepodobné, žeby štvrtková katastrofa mohla
byť hromadnou samovraždou, jednoznačne sa to však vraj zatiaľ
nedá vylúčiť. Úvahy o možnej samovražde sa spájajú
predovšetkým so skutočnosťou, že Srílančania išli po koľajisku
aj po tom, ako rušňovodič použil výstražný signál. Podľa
odborníkov je vylúčené, aby človek so zdravým sluchom na
takú vzdialenosť, aká medzi vlakom a jeho neskoršími obeťami
bola, nepočul zvuk rušňového klaksónu, ktorého intenzita je
asi 120 decibelov.
Po siedmom zo skupinky cudzincov ešte stále pátra polícia.
Ako sa podarilo zistiť Novému Času, nešťastní utečenci sa
mohli tesne pred nešťastím zdržiavať v istom dome na Dolných
honoch. Asi hodinu pred osudnou zrážkou, jeden z obyvateľov
vchodu na Bebravskej ulici spozoroval, ako šesť ľudí uniká
cez zamknutú zadnú bránu. Únik sprevádzalo rinčanie skla i
výkriky. Utekajúci museli nielen rozbiť sklo na dverách, ale
aj vypáčiť železné mreže. Podaktorí nájomníci vchodu
mali už niekoľko týždňov podozrenie, že v niektorom z bytov
prechovávajú utečencov.
Štvrtková tragédia je
najväčším železničným nešťastím, aké sa v posledných
rokoch na Slovensku stalo. V druhom polroku minulého roka napríklad
zahynulo na železničných priecestiach päť ľudí, šesť
bolo ťažko a štyria ľahko zranení. Najväčší podiel na
tejto bilancii majú vodiči osobných áut, ktorí z celkového
počtu 43 nehôd zapríčinili 37, tri spôsobili vodiči nákladných
vozidiel, jednu traktorista a dve motocyklisti. Prvým nešťastím
na železnici v roku 1999 bola zrážka osobného vlaku s osobným
autom na železničnom priecestí medzi stanicami Zemianska Olča
a Veľký Meder, ktorá sa stala 19. januára. Vodič, ktorý
nerešpektoval výstražné znamenie, i jeho spolujazdkyňa
zahynuli.
( Nový čas 990129, SME 990129, 990130)