Vrták na vrták
Tunel 8a robil inž. Vozihnoj od firmy inž. Hlava. A ako si trúfal! Vymuroval necelých 200 metrov za čelbou! Ani ho nenapadlo, že by meranie mohlo byť chybné. Dokonca i sám inž. Hlava sa toho obával, lebo tunel bol v slučke. Vozihnoj robil si po svojom, vypočítal, že prerážka bude 23.12.1938 (chyba!, ZVST hovoria o januári 1938) o ôsmej ráno. Na tento deň sa zišli hostia, všetko bolo prichystané podľa zvyku - jedivo, pitivo, čakali len na posledný odstrel.
O ôsmej nič. Nuž čakali trpezlivo ďalej. Bolo desať, poludnie a stále nič. Dávno už všetko pojedli a vypili. Vypili raz toľko, než koľko sa počítalo a - boli v povznesenej nálade.
A zatiaľ Vozihnoj stál v čelbe a nič ho nemohlo vyviesť z miery. Zdržanie? Čakajúci hostia? Ako by sa ho to všetko netýkalo. Bol si svojou vecou istý. A predsa nie a nie preraziť. Pritom deliaci múr nemohol byť podľa výpočtov hrubší než 2,60 metra.
"Doneste päťmetrový vrták!" zavelil.
Nuž poponáhľali sa po vrták. Zohnali najdlhší, aký mali. Štyria chlapi ho niesli poklusom. Ale čo čert nechcel, doniesli ho naopak. V čelbe v úzkej smerovej štôlni sa nemohli obrátiť. Tak teda rýchle zasa späť do hotového pása, obrátiť a znova do čelby. Neprevŕtali ani päťmetrovým vrtákom. To už nebolo s kostolným poriadkom. Všetci krútili hlavami, len Vozihnoj si zachoval pokoj. Rozkázal klásť nálože. Vari metrický cent dynamitu spotrebovali na ne. Zavolali hostí, ľahli si na zem a čakali...
Bum! Svetlá zhasli... Výbuch mal takú silu, že im tlak vzduchu pretrhal kabáty a košele. Ale to nič. Vozihnoj rýchle zažal lampu. Plamienok ťahal.
"Je prerazené!"
Tunelári prechádzali prerazeným otvorom sem a tam, objímali sa, kričali od radosti a chystali sa, že to pôjdu osláviť.
"Ale Šelonin a Minhulinom sa vrátia na slávnosť, až keď urobia výškovú a smerovú kontrolu!" rozhodol inžinier Hoch. Boli najmladší, nedalo sa nič robiť.
Ich to však mrzelo.
Inžinier Šelonin bol od stavebného dozoru.
"Mám toho po krk," povedal, "nič nebudem robiť. Hoch je blázon! Keď chceš, rob si! Ja sa budem dívať."
Muhulin sa teda pustil do merania. Vzal jeden smer, zatĺkol kolík. Meria z druhej strany ... hľadí - rozdiel v smere bol meter aj dvadsať! Šelonin vyskočil.
"Zabaliť!" skríkol. A išli. Nehovorili. Figuranti sa o tom maléri nesmeli dozvedieť. A dvesto metrov vzadu sa murovalo? Čo robiť?
"Ja na prerážku nejdem," vyhlásil Šelonin. A celý otrávený pobral sa domov.
"A čo im mám povedať?" spýtal sa Minhulin skleslo.
"Povedz, čo chceš!" hodil Šelonin rukou a bol preč.
Minhulin išiel teda do kantíny.
No sotva prešiel kus cesty, stretol auto. Z auta vystúpil stavbyvedúci inž. Halík a hlavný inžinier firmy inž. Uklein.
"Tak čo? Ako to vypálilo?" spustili.
Povedať, že chyba v smere je meter aj dvadsať centimetrov, to sa mu akosi nepozdávalo. Chvíľu rozpačito mlčal.
"Šesť centimetrov," vyhŕklo z neho napokon.
A tu tí dvaja spustili krik. Mali úžasnú radosť.
"Vidíš, to je presnosť! Ja som to trasoval!" volal inžinier Halík.
"To je skvelé," prízvukoval mu Uklein.
"A kde je Šelonin?"
"Prosím, išiel si ľahnúť," odpovedá po školácky, ešte vždy v rozpakoch, udivený sám nad sebou.
Poslali po Šelonina auto a Minhulin mu poslal po šoférovi papierik vytrhnutý z notesa, na ktorom napochytre načmáral:"6 cm!!!" To pre každý prípad. Hanba, myslel si, tak nech stojí za to. Načo im dnes kaziť náladu?
Nuž zúčastnili sa na oslave prerážky obaja, ale nechutilo im. "Čo len urobíme?" vŕtalo im v hlave.
To bolo v sobotu. A hneď ráno v tú nedeľu po slávnosti sa vypravili do tunela znovu. Jedlo si vzali so sebou na celý deň.
"Načo ta idete?" spytovali sa ich a čudovali sa. "Dajte si aspoň dnes pokoj!" Ale oni že si to ešte raz premerajú. A merali. Zistili chybu nie šesť centimetrov, ale deväť milimetrov. Oddýchli si. Bol to skoro "vrták na vrták", zbytočne sa strachovali.
Ale inžinierovi Vozihnojovi nedala odvtedy myšlienka "vrták na vrták" pokoja. Krátko pred prerážkou tunela č.8b došiel za Minhulinom.
"Počuj, Minhulinko, urob mi dačo po vôli," vraví.
"Čo?"
"Vieš, ja by som chcel urobiť vrták na vrták."
"Spochabeli ste?"
"Nespochabel. Ale chcel by som aspoň raz v živote vrták na vrták."
"To nepôjde, meranie je tu priveľmi komplikované."
"Nejestvuje."
"Ako to?"
"Prečo by nemohol byť vrták na vrták? S komplikovanosťou nemá čo do roboty."
Húdol si svoje, nedalo sa s ním rozumne hovoriť, na každú námietku mal pripravenú odpoveď. Tak mu to nakoniec Minhulin sľúbil a šiel do tunela. Zameral výšku a smer tak starostlivo, ako len najlepšie vedel, a z druhej stany urobil to isté inžinier Šelonin. Vozihnoj sa spochabil, povedali si a viac na vec nemysleli.
Prerážka mala byť o šiestej popoludní. Minhulin povedal, že do tunela nepôjde. Neveril, že by sa to Vozihnojovi podarilo. Sedel doma. O deviatej išiel do kancelárie. A tam ho čakalo prekvapenie. Na stole, na bielom papieri, ležali dva vrtáky a roztlčená korunka a na papieri veľkým Vozihnojovým písmom: "Vrták na vrták." A potom tam bol list, adresovaný Minhulinovi. Bol stručný: "Vrták na vrták, oslava u mňa v byte!"
Ak pôjdeš, povedal si Minhulin, živý odtiaľ nevylezieš.
Odišiel do tunela. O dve hodiny vyšiel na kypu a tam ho chytili. Vozihnoj rozkázal, aby ho k nemu doviedli "živého alebo mŕtveho".
Vyhováral sa, že má službu, ale nedali mu ani dohovoriť. Aká služby? Dnes sa neslúži, dnes sa oslavuje! Chlap ako hora. Chytil ho pod pazuchu a v pravom zmysle slova ho doviedli až k Vozihnojovi. Tam už boli v nálade. Chceli, aby ich dohonil. V pití, prirodzene. Dal sa naviesť a dohoniť ich. Keď bolo po všetkom, bolo už ráno a išiel znova do tunela. Hlavu mal ťažkú, nohy mu slúžili dosť nespoľahlivo. Ale pocit povinnosti ho sem hnal. A tu nechcel veriť svojim očiam. Ľudia chodili jedni sem, druhí ta, ani čo by hľadali včerajší deň. Tak mu to pripadalo.
"Čo sa to tu deje?" spytuje sa dozorcu. Myslel, že sú asi všetci opití.
"Čo by sa dialo?" znela odpoveď. "Je šesť hodín. Strieda sa smena."
Uznal, že bude rozumnejšie, keď sa pôjde vyspať.
Tak sa teda skončila história o tom, ako u nás slávne prerazili vrták na vrták. Stalo sa to, pokiaľ barabská pamäť siaha, len jeden jediný raz.
Pramene:
- Streit, J.: Boj za Jablonovský tunel, Práca, Bratislava 1954
- Streit, J.: Stavíme tunely, SNDK, Praha 1954
- Strana vytvorená : 2. IV. 2000
- Dokument vytvoril : Miroslav KOŽUCH
