Moravianska lesná železnica

Moravany nad Váhom, obec východne od Piešťan je známa verejnosti najmä archeologickými nálezmi z paleolitu, z obdobia lovcov mamutov. Z technických stavieb je najatraktívnejšia úzkokoľajná železnica.
Táto lesná železnica nemeckého grófa Zedwitza viedla z Moravian až kdesi pod vrch Marhát (758 m.n m.), najvyšší vrch južnej časti Inoveckých vrchov. Vychádzala z Depa, severne smerom na Ducové. Hneď za Depom koľajnice pretínali hradskú, spájajúcu Piešťany s Beckovom, šplhali sa po strmom svahu Zákrut až do Vinohradov, na ľavej strane míňali sakrálnu stavebnú pamiatku so sochou vinohradníkov, sv. Urbana a v miestach, kde sa teraz rozlievajú vody jazera Striebornica s množstvom rekreačných chát, prechádzali z ľavého na pravý breh krásneho údolia Výtockej doliny. Tam, po krátkom úseku strání lovcov mamutov, prechádzala železnica do lesov a strácala sa v hlbokých lesných porastoch historického Hradišťa, viedla až k piatemu kilometru na rozhraní Výtockej doliny a Čierneho potoka. Tu sa úzkokoľajka rozdvojovala a jej krátka časť viedla do údolia Čierneho potoka po Kavčiu dolinu, dlhšia stúpala po úbočiach Krahulčích vrchov a Sokola po Marhát. Pod Marhátom bola dôležitá nakladacia stanica. Niekoľko metrov nad ňou sa končil dlhý drevený žľab – rízna, po ktorom drevorubači v rokoch 1923 - 1927 spúšťali drevo z rozsiahlych šlógov pod Marhátom, avšak tento spôsob sa neosvedčil. Potom sa železnička nakrátko otočila o 2-krát 180 stupňov a po pravej strane Striebornice šplhala stále do bohatých lesov. Ešte pred príchodom do cieľa na Miškech zráz obchádzala Kamenné vráta s grófskym poľovníckym letoviskom. Zo zrázu Miškech bol už iba kúsok k majeru na Jeleních jamách, ktoré patrili tiež k panstvu.

Železničku v roku 1900 vyprojektoval a postavil vtedajší majiteľ panstva Kurt Zedwitz, (sprevádzkovaná 1902), dohľad nad jej stavbou mal Štefan Mendl, poštový úradník z Piešťan. Úzkokoľajka v dĺžke 12 km pretínala celé lesné panstvo Zedwitzovcov. Rozchod koľajníc bol 600 mm a ich najväčší sklon 12 %. Po jednom až dvoch km boli vybudované výhybne spolu so skládkami dreva. Výškový rozdiel medzi Depom a cieľovou stanicou na zráze Miškech bol 340 metrov. Princíp prevádzky bol jednoduchý - gravitačný. Konské záprahy vytiahli železničné vozíky – pomvágle – vždy na miesto určenia, tam ich lesní robotníci naložili drevom a samospádom spúšťali do moravianskeho Depa. O kone sa starala rodina Noškovcov. Železničku využíval aj gróf, najmä v jesenných mesiacoch na poľovačky.
Drevo sa spracovávalo na píle, kde sa z neho vyrábalo rezivo, palivové drevo a ráfy (lukoty) kolies na vozy. Tie sa značkovali písmenom "Z" (podľa mena grófskeho rodu Zedtwitz) a boli dodávané Rakúsko-Uhorskej armáde od vypuknutia I. svetovej vojny. Po roku 1918 Zedtwitzovci začali s výrobou podvalov pre železnice (cca 30 000 ks za zimu). Drevo a kôru zo stromov skupoval žid Weinmann na vykurovanie vápenných pecí a obchodoval s týmto tovarom v Topoľčanoch a Hlohovci.
Moravianska železnička takto slúžila až do roku 1945, potom ju prevzali Štátne lesy. Kone nahradili malým naftovým rušňom. V roku 1950 moravianska lesná železnička definitívne zanikla. Zostali po nej už iba násypy, valy, zrúcané mosty a zarastené nakladacie stanice, ktoré možno dodnes vidieť v lesoch Výtockej doliny.

Jozef Radošinský (Krásy Slovenska, 11-12/1995, 62. ročník, s. 20)

Odkazy/Links:

Strana vytvorená / Site created : 09-X-1999 Posledná aktualizácia / Last update : 12-VII-2004	( http://www.rail.sk/arp/slovakia/history/h436.htm )