Vladimír Jancura, 05.10.2009 -
Najtragickejšia nehoda autobusu v histórii. Tak nazvali niektoré
médiá februárovú zrážku vlaku s autobusom na priecestí pri
Polomke. Boli však aj väcšie neštastia, lenže ludská pamät
je krátka. V nedelu uplynulo presne 50 rokov odvtedy, co na
priecestí medzi Martinom a Vrútkami zahynulo 15 ludí. A 14 dalších
bolo zranených, väcšinou tažko.„Parný rušen sa tam zrazil s linkovým autobusom CSAD, rozmetal jeho prednú cast a zvyšné torzo tlacil pred sebou ešte pätdesiat metrov,“ približuje tragédiu z nedele 4. októbra 1959 historik železníc Jozef Gulík.
Všetko sa zbehlo už za tmy o 19.10 hodine. Vlak vyrazil z Vrútok o šest minút skôr. Autobus viezol prevažne veriacich, ktorí sa vracali do Turcianskej Štiavnicky a Podhradia. „Boli na vysviacke kostola v Turcianskom Jasene,“ spomína dôchodca Ivan Lamoš. Vtedy mal 15 rokov a v autobuse bola i jeho matka Irena Lamošová.
Na vine bol závorár
Závory na železnicných priecestiach sa vtedy obsluhovali rucne. Na tratovom kilometri 308,45 bolo služobné stanovište (hradlo) Ráztoka, z ktorého železnicný zamestnanec obsluhoval dvojicu návestidiel a dvoje mechanických závor. Jedny boli vzdialené asi 400 metrov a druhé – priamo na prilahlom priecestí.
Závorár potvrdil príjem správy o blížiacom sa vlaku, ktorý hlásila stanica Vrútky, a klukovým pohonom pred budovou zatvoril vzdialenejšie závory pri obci Záturcie. „Potom však nasledoval nesprávny postup, ked postavil pre ocakávaný príchod návestidlo smerom do Martina na návest Volno, hoci závory na prilahlom priecestí ponechal otvorené,“ pokracuje Gulík. „Z okna sledoval trat a závory chcel zavriet až vtedy, ked zbadá prichádzat rušen.“
Ibaže sa už zotmelo a ked závorár zacul pískanie rušna a vybehol von, bolo už neskoro. „Na jeho prekvapenie sa rušen nachádzal bližšie, ako predpokladal, zároven zbadal linkový autobus, ktorý v tom okamihu vošiel na priecestie,“ vysvetluje historik. Obraz tragédie skladá na základe vyšetrovacieho spisu.
Živá skoncila v márnici
Neštastiu sa už nedalo zabránit. Rušnovodic na základe návesti rozbehol mašinu na 61 kilometrov za hodinu. Ked zistil nebezpecenstvo, dokázal už iba nepatrne znížit rýchlost.
„V zdemolovanom autobuse zahynulo na mieste 14 osôb, vrátane vodica a mladej 19-rocnej sprievodkyne, a v nemocnici podlahol zraneniam ešte další cestujúci,“ konštatuje Gulík. Z celkovo 30 cestujúcich iba jedna žena neutrpela žiadne zranenia.
Premávku na trati medzi Martinom a Vrútkami prerušili do 21. hodiny. V Štiavnicke sa o neštastí dozvedeli až o hodinu neskôr. Správy tohto druhu sa vtedy šírili velmi pomaly. „Doma sme boli len my, dvaja bratia, otec nám zahynul v Povstaní,“ rozpráva Lamoš. „O mame sa najprv rozprávalo, že zomrela, ved aj ju odviezli do márnice s ostatnými mrtvymi, kde sa však naštastie prebrala.“
Irena Lamošová sa vtedy narodila druhýkrát, ale zo zranení sa liecila pol roka. Mala zrejme tuhý korienok, žila potom ešte takmer štyridsat rokov. „Zdravotné dôsledky nehody však pocitovala až do smrti,“ dodáva syn.
Zlé správy cenzurovali
O niekolko dní po tragédii sa v Štiavnicke konal velký pohreb. Naraz pochovávali osem obetí neštastia. „Dlho sa na to spomínalo, obec sa z tolkého neštastia nevedela spamätat,“ hovorí starosta Turcianskej Štiavnicky Peter Ocka.
Pozostalí po obetiach a zranení cakali na odškodnenie, ale nedockali sa ho. Aspon Lamošová nedostala nic. Po vyšetrovaní nasledoval súd, ktorý pririekol hlavnú vinu závorárovi, ale trest zmiernila polahcujúca okolnost. Vodic mal vraj pred priecestím zastavit, aj ked závory neboli spustené a presvedcit sa, ci nejde vlak.
O podobných tragédiách sa v komunistickom Ceskoslovensku novinári nemohli rozpísat. Fungovala prísna cenzúra. Okrem strohej agentúrnej správy sa citatelia nedozvedeli žiadne podrobnosti. Navyše železnicné nehody neboli v tom case nicím mimoriadnym.
