Prvé pancierové vlaky na území Slovenska
Štefan Androvič
Vojna na koľajniciach I
Začiatkom
novembra 1918, krátko po vyhlásení Česko-Slovenska, vyslala
maďarská vláda na Slovensko silné vojenské jednotky Tie mali
pomôcť uplatniť maďarské nároky na slovenské územie.
Maďari totiž neuznávali verdikt trianonskej dohody o
odčlenení Slovenska od Uhorska. Snažili sa vojensky získať
to, čo sa im nepodarilo diplomatickou cestou a postaviť tak
mocnosti pred hotovú vec.
Vyslané pozemné jednotky dostali na pomoc aj dva pancierové
vlaky. Jeden improvizovaný, druhý kompletný, pochádzajúci
z výzbroje rakúsko-uhorskej armády.
Železniční námorníci
Prvý vlak
priviezol do Trnavy oddiel maďarských dobrovoľníkov a
krátko na to do Trenčína maďarských námorníkov. Tento
vlak potom operoval na úseku železničnej trate od Trnavy cez
Leopoldov, Trenčín až po Vlársky priesmyk. Prakticky až
do konca novembra 1918 ovládal celý priestor okolo
železničnej trate. Až 25. novembra sa podarilo
česko-slovenskej dobrovoľníckej hanáckej stotine ukoristiť
na zoraďovacej stanici v Trnave časť tohto, vtedy už
opusteného vlaku.
Stredné Považie v tom čase už pomaly obsadzovali
česko-slovenské jednotky Snažili sa zabrániť
nebezpečnému prieniku maďarského pancierového vlaku
smerom od Leopoldova k Trenčínu. Naše jednotky vtedy nemali
k dispozícii žiadnu podobnú techniku, a preto po obsadení
Nového Mesta nad Váhom a odzbrojení tamojšej maďarskej
posádky vytrhali 11. novembra pri Brunovciach železničnú
trať. Postup vlaku na Trenčín bol takto zastavený.
Keď sa nepodarilo maďarským vojakom preniknúť k Trenčínu
touto traťou, skúsili to železnicou smerom od Bánoviec nad
Bebravou. V tomto smere operoval ihneď po príchode na Slovensko
ich druhý obrnený vlak. Od Nových Zámkov cez Nitru a
Topoľčany sa dostal 16. novembra až k Svinnej pri
Trenčíne. Tu sa strhla prudká guľometná prestrelka s
česko-slovenským vojenským oddielom narýchlo presunutým z
Trenčína.
Bez koľajníc
Naši
vojaci, tak ako predtým pri Brunovciach, využili poslednú
možnosť zastaviť postup maďarských vojakov do
Trenčína. Pri železničnej stanici Svinná vytrhali koľajnice
a takto si vynútili ústup maďarského pancierového vlaku. Ten
však celý zvyšok novembra a prvú polovicu decembra
znepokojoval okolité obce až po Topoľčany.
Po vzniku Česko-Slovenskej republiky zostal v Prahe jeden z
rakúsko-uhorských pancierových vlakov Keďže situácia na
Slovensku bola pre česko-slovenské vojenské oddiely
nepriaznivá (chýbalo delostrelectvo, ťažké guľomety i
pancierové vlaky), velenie tento pancierový vlak presunulo
najskôr na Moravu do Uherského Hradišťa, kde sa formovala
armádna skupina.
Maďarský pancierový vlak sa medzitým presunul do Nitry a
odtiaľ do Leopoldova. Nie však nadlho. Koncom novembra
prenikli do mesta prvé česko-slovenské jednotky, obsadili
železničnú stanicu a zablokovali tak pohyb maďarského
pancierového vlaku smerom na Považie.
Vlaky “A" a “B"
Pancierový
vlak v tom čase predstavoval významnú mobilnú bojovú
jednotku. Aj keď obmedzenú takmer výhradne na železničnú
trať a jej okolie. Česko-slovenské vojenské velenie v prvom
období bojových akcií proti maďarským vojskám na
Slovensku nemohlo nájsť účinnejšiu taktiku, ako bolo
vytrhávanie koľajníc.
Až koncom novembra prišiel pražský pancierový vlak z
Moravy cez Trnavu a Leopoldov do Trenčína. Na bránenie takého
rozsiahleho územia však jeden vlak nestačil. Tak ho
rozdelili na dve časti označené “A" a “B". Oba
vlaky doplnili o ďalšie improvizované vozne. Na nich však
pancierovanie nahradili vrecia s pieskom a pláty kotlového
plechu. Až neskôr k týmto súpravám pripojili ďalší
guľometný vagón.
Začiatkom decembra 1918 začalo maďarské velenie organizoval
veľkú útočnú operáciu. Jej cieľom bolo ovládnutie územia
Považia od Trenčína po Žilinu. Česko-slovenské
vojenské jednotky síce pri Kotešovej zastavili postup
Maďarov na Trenčín, ale bolo to iba za cenu vysokých
strát. V tomto období situáciu zachraňoval z Moravy
presunutý l. česko-slovenský dobrovoľnícky pluk
“Slovenskej slobody" a časť 7. dragúnskeho pluku z
Prahy.
V oblasti Trenčína posilnili brániace sa jednotky a postupne
pomohli zatlačiť postupujúce maďarské vojská. Ich bojovú
činnosť podporoval aj pancierový vlak, ktorý cez Vlársky
priesmyk prišiel do Trenčianskej Teplej. Súpravu ťahali dve
pancierované lokomotívy. Pozostávala zo špeciálneho
delového vozňa a troch guľometných vagónov. V polovici
decembra sa vlak podieľal na útoku česko-slovenských vojsk
smerom na Žilinu a neskôr kryl ich postup smerom na Poprad.
Vojna na koľajniciach II
V závere prvej
svetovej vojny predstavovali pancierové vlaky nový druh veľmi
obávanej útočnej zbrane. Veľkú hrozbu predstavovala najmä
pre pešie a jazdecké jednotky, keď sa dostali na dostrel
pancierového vlaku. Účinná taktika boja proti týmto vlakom
sa vlastne len vytvárala. Medzi jej najznámejšie kapitoly
patrí občianska vojna v Rusku.
Najmä česko-slovenské légie napísali jej významnú
históriu. Veď práve pomocou pancierových vlakov sa im
podarilo v krátkej dobe ovládnuť celý úsek Transsibírskej
magistrály od Volgy -až po pobrežie Tichého oceánu.
Červené nebezpečie
Vojenskí
odborníci vo svete usilovne študovali skúsenosti z
nasadenia pancierových vlakov v Rusku. Využiť sa ich
snažila vo vojnovom konflikte aj maďarská; neskôr
maďarská červená armáda v rokoch 1918 - 1919.
Boľševický režim Béla Kunu vlastne iba pokračoval v
snažení predchádzajúcej maďarskej vlády udržať buď celé
Slovensko, alebo aspoň jeho časť v rámci maďarského
štátu. Maďarská červená armáda prevzala po svojej
predchodkyni aj bojovú techniku a väčšinu dôstojníkov.
Už 1. júna 1919 sa jej podarilo za pomoci pancierového vlaku
obsadiť Nové Zámky. Na druhý deň sa síce Maďari po
správe, že sa k mestu blíži silná česko-slovenská
vojenská jednotka, stiahli, ale ešte v ten istý večer
pancierový vlak znova ostreľoval mesto. V noci sa do útoku
zapojila aj maďarská pechota. Ráno nasledujúceho dňa sa im
podarilo celé mesto a jeho okolie obsadiť.
Česko-slovenské velenie v snahe zabrániť ďalšiemu postupu
maďarských jednotiek a ich pancierového vlaku, 7. júna
ráno bombardovalo letecky železničnú stanicu v Nových
Zámkoch. Maďari síce po tomto bombardovaní z Nových Zámkov
ustúpili, ale ich .pancierový vlak ako zázrakom unikol,
bombám.
Nové vlaky
V priebehu bojov o
Slovensko mala česko-slovenská armáda celkom k dispozícii
tri pancierové vlaky. Z toho dva boli improvizované.
Medzitým maďarské jednotky postúpili hlboko na slovenské
územie. Najviac sa im darilo na južnom a východnom Slovensku.
Na obidvoch týchto frontoch mali Maďari k dispozícii po dva
veľmi dobre vyzbrojené pancierové vlaky.
Vzhľadom na túto nepriaznivú situáciu sa začali v plzenskej
škodovke urýchlene stavať dva nové pancierové vlaky.
Plzeň a Praha, lebo takto ich nazvali, mali po dva guľometné a
dva delové vozne chránené pancierom z niklovej ocele. Ten
však príliš nechránil posádku proti priebojným strelám.
V júni 1919 oba vlaky už operovali na Slovensku. Prišli
práve včas. Jednotky česko-slovenskej armády iba s námahou
odolávali náporu lepšie vyzbrojenej a vycvičenej maďarskej
červenej armáde.
Posádky oboch vlakov tvorili okrem technického železničného
personálu predovšetkým bývalí českí námorníci, sokoli
a slovenskí dobrovoľníci, ktorí predtým slúžili v
delostreleckých a guľometných útvaroch a jednotkách
rakúsko-uhorskej armády. Chýbal im však dostatočný
výcvik a príprava na boj.
Proti postupujúcim maďarským pancierovým vlakom sa občania
chránili ako sa dalo. Väčšinou pred nimi vytrhali koľajnice.
Takto znemožnili napríklad obsadenie Krupiny.
Útok na Vráble
Maďari použili 5.
júna 1919 svoj pancierový vlak pri útoku na Vráble. Vlak
prenikol na železničnú stanicu a v jej okolí guľometmi a
kanónmi ostreľoval obranné postavenia česko-slovenských
vojakov. Ustúpil až večer, potom čo spôsobil veľké
škody. Česko-slovenské velenie reagovalo na útok známou
taktikou vytrhávania koľajníc. Keď však odstránili
koľajnice na úseku Zlaté Moravce - Šurany, zároveň
obmedzili manévrovaciu schopnosť vlastného pancierového
vlaku, ktorý im posielali ako posilu.
Druhá pancierová súprava bola nasadená koncom júna v bojoch
proti: Maďarom pri Tisovci a Rimavskej Bani. Útok však nebol
veľmi úspešný. Pre technickú závadu museli súpravu
odstaviť a tak do rozhodujúceho boja prakticky nezasiahla. Po
oprave sa však znova vrátila k Rimavskej Bani a tu pomohla
zastaviť postup maďarských jednotiek.
Česko-slovenské velenie však posádku tohto pancierového
vlaku nehodnotilo veľmi vysoko. Vlak trpel častými
technickými závadami a prejavovala sa aj nevycvičenosť
posádky. Tá v boji plytvala strelivom, niekedy dokonca
ostreľovala vlastné jednotky a do boja zasahovala živelne.
Tento postup kontrastoval s účinným využitím pancierových
vlakov zo strany maďarskej červenej armády. Dobre
vycvičené posádky ovládali majstrovsky svoje zbrane;
zosúlaďovali činnosť s jazdectvom i pešími jednotkami.
Maďarské pancierové vlaky mali aj svoju záložnú súpravu.
Tá viezla muníciu náhradné dielce k zbraniam i potrebný
železničný materiál na opravu lokomotív a vozňov.
Nechýbal ani sanitný vagón s poľnou ošetrovňou.
Súprava sa využívala aj na prepravu stravy pre pozemné
jednotky. Aj vďaka tejto dobrej organizácii boli maďarské
pancierové vlaky v prvej fáze bojov o Slovensko
úspešnejšie ako česko-slovenské.
Vojna na koľajniciach III
K priamemu
stretnutiu pancierových vlakov česko-slovenskej armády a
Maďarska však v celom priebehu niekoľkomesačných bojov na
Slovensku prakticky nedošlo. Svojím spôsobom je to aj
prirodzené. Veď na oboch stranách sa iba hľadala vhodná
taktika použitia týchto vlakov Ani jedna strana nechcela
riskovať ich vyradenie z činnosti pri priamom stretnutí.
Na česko-slovenskej strane došlo začiatkom júna 1919 k
zásadným zmenám. Dovtedy talianskych veliteľov vojska na
Slovensku vystriedali Francúzi.
Francúzske odmietanie
A tí sa netajili
svojím odmietavým vzťahom k pancierovým vlakom a
možnostiam ich bojového použitia. Keď ich presviedčali
úspechmi maďarských vlakov, iba namietali, že sú
zapríčinené nedostatkom delostreleckých jednotiek na
česko-slovenskej strane. Taktiež pripomínali, že maďarské
pancierové vlaky môžu účinne operovať na území Slovenska
i preto, lebo česko-slovenské velenie nemá na tomto teritóriu
dostatok leteckých jednotiek.
Francúzi poukazovali taktiež na často veľmi nízku bojovú
morálku posádok česko-slovenských pancierových vlakov.
Posádky neboli dostatočne vycvičené a zohraté. Najviac
problémov bolo najmä s českými námorníkmi. Velenie
muselo niekedy pristúpiť k doslova drastickým opatreniam.
Niektoré posádky vlakov rozpustili a veliteľov potrestali.
Takto brali na zodpovednosť aj poručíka Touška, veliteľa
pancierového vlaku Brno-II.
Dávali mu za vinu, že pri útoku vlaku na Nové Zámky bola
takmer celá jeho posádka pod silným vplyvom alkoholu. To
bolo tiež jednou z príčin takmer úplného zničenia tejto
vlakovej súpravy pri prechode cez rieku Nitru.
Koniec Brna-II
V druhej polovici
júna 1919 sa začala protiofenzíva česko-slovenských
jednotiek medzi obcou Poľný Kesov a Novými Zámkami. V tomto
priestore Maďari veľmi účinne využívali svoj pancierový
vlak. Jeho pohyb v rovinatom teréne sa však dal včas
identifikovať. Súprava bola veľmi hlučná a už zďaleka ju
prezrádzali veľké kúdoly dymu, valiace sa z rušňa.
Spočiatku veliteľ úseku francúzsky major Bonneau nemal k
dispozícii dostatok prostriedkov na útok a likvidáciu
maďarského pancierového vlaku. Na pomoc mu velenie poslalo
2. peší domobranecký prápor (sformovaný na konci vojny v
Taliansku) a pancierový vlak Brno-II. Ten bol dovtedy v
zálohe neďaleko železničnej stanice Nitra.
Útok česko-slovenských jednotiek sa začal hneď ráno 20.
júna. Viedli ho príslušníci 2. práporu 35. legionárskeho
pluku a 7. domobraneckého práporu. Zo vzduchu ich kryli piloti
letky kapitána Lachmanna. Útok sa spočiatku vyvíjal
úspešne. Poľný Kesov bol obsadený už o necelú hodinu.
Postupom času sa však odpor maďarských vojsk zvyšoval. Obe
strany mali veľké straty. Večer sa teda boj skončil
nerozhodne.
Rozhodujúci úder na Nové Zámky podnikli česko-slovenské
jednotky až nasledujúci deň. Celkom mali k dispozícii vyše
4000 vojakov a spomínaný pancierový vlak Brno-II. Proti nim
stálo dvanásť dobre vyzbrojených a vycvičených práporov
maďarskej červenej armády s pancierovým vlakom.
Útok mal vlastne začať Touškov pancierový vlak. Prišiel až
k mostu cez rieku Nitru a palubnými zbraňami začal
ostreľovať maďarské pozície na pravom brehu rieky. Slabo
vycvičená a podgurážená posádka však nemala veľký
úspech. Dostala sa do silnej paľby maďarského
delostrelectva. Aby jej vlak unikol, rozhodol sa Toušek
prejsť so súpravou cez most. Pri tomto manévri; ktorý bol
neodborne uskutočnený, sa však predná časť vlaku dostala
do paľby a zrútila sa do rieky. Súprava bola neskôr
vytiahnutá až po ústupe maďarských vojsk.
Bratislava útočí
Veľmi nebezpečne
sa pre československé velenie vyvíjala situácia aj na
východnom Slovensku. Od Obišoviec prenikol 7. júna k Prešovu
maďarský pancierový vlak. Jeho posádka pomohla zlikvidovať
odpor česko-slovenských jednotiek a obsadiť mesto Prešov. V
tom čase boli v brnianskej Kráľovopoľskej strojárni
postavené pre potreby armády ďalšie dva pancierové vlaky,
ktoré mali zvrátiť nepriaznivú situáciu na fronte. Vlaky
dostali mená: Generál Štefánik a Bratislava.
Začiatkom júla boli odoslané na Slovensko. Pancierový vlak
Bratislava ešte účinne zasiahol do bojov proti maďarskej
červenej armáde. Ani on sa však nevyhol stratám. Pri jednej
bojovej akcii nabehol na podmínovanú časť trate a
následný výbuch doslova rozmetal prednú časť vlaku. To,
čo z neho zostalo, odtiahli na generálnu opravu do plzenskej
škodovky. Po oprave sa Bratislava vrátila naspäť na
Slovensko, do bojov však už nezasiahla.
Druhý vlak Generál Štefánik zostal po celý čas bojov iba
v zálohe. Improvizovaný pancierový vlak postavili aj
železničiari v Spišskej Novej Vsi. Jeho dva guľometné
vagóny boli chránené železobetónom. Vlak ťahala normálna
lokomotíva núdzovo opancierovaná v železničných dielňach
vo Vrútkach. Súprava však bola veľmi ťažkopádna a nedala
sa porovnávať s oveľa dokonalejšími pancierovými vlakmi
na maďarskej strane. Po niekoľkých nie príliš úspešných
bojových akciách bola z bojov stiahnutá.
Vojna na koľajniciach IV
Koncom prvej
svetovej vojny priniesli pancierové vlaky do vojenstva veľa
nového. Prispôsobovala sa im taktika, vedenie bojových
operácií na oboch stranách. Aj rakúsko-uhorská armáda
vlastnila v tomto období niekoľko súprav pancierových
vlakov Nikde ich však nepoužila.
Na východnom fronte boli nepoužiteľné preto, lebo v ruskom
impériu bol iný rozchod koľají, na srbskom a talianskom
fronte zasa ich využitie znemožňoval neprehľadný horský
terén.
Slovenský polygón
A tak sa Slovensko
v rokoch 1918 - 1919 stalo vlastne okrem Ruska, kde pancierové
vlaky využívali naši legionári, jedinou oblasťou
Európy, kde tento druh bojovej techniky našiel plné
uplatnenie v bojovej činnosti.
Maďarská strana mala celkom k dispozícii 20 obrnených vlakov.
Časť z nich zdedila po monarchii, ale ostatné boli
postavené už v Budapešti a Györi. Všetky vlaky svojou
výzbrojou a technickými parametrami prevyšovali tie, ktoré
malo na Slovensku k dispozícii ešte len rodiace sa
česko-slovenské vojsko.
Maďari mali aj lepšie vycvičené posádky vlakov. A to bolo
pri ich bojovom nasadení veľakrát rozhodujúce. Maďarské
posádky absolvovali špeciálny delostrelecký výcvik na
strelnici v Hajmáskeri a vlakový personál v Györi. Okrem
toho všetky maďarské pancierové vlaky prešli
súčinnostnými cvičeniami s jazdeckými a pešími
jednotkami.
Horské kanóny
Na
česko-slovenskej strane bola situácia oveľa horšia. Neboli
k dispozícii vycvičené posádky, ani jednotný systém ich
prípravy v bojových podmienkach. Problémy boli aj s
výzbrojou pancierových vlakov. Montovali sa na ne väčšinou
horské kanóny kalibru 75 mm.
Tie najlepšie vyhovovali vzhľadom na malý záklz pre
streľbu z vagónov.
Pražská súprava mala v jednom vagóne inštalovaný 47 mm
lodný kanón. Aj ten bol veľmi účinný, nebolo však preň
dostatok munície. V guľometných vozňoch boli namontované
ťažké guľomety. Najviac sa využívali nemecké 8 mm
Maximy, rakúske Schwarzlose a Salvator-Dormus. Každý z nich
mal pripravenú zásobu približne 5000 nábojov. Okrem
guľometov tvorili výzbroj česko-slovenských pancierových
vlakov aj rakúske 90 mm mínomety vzor 17 a posádka mala k
dispozícii ručné granáty a osobné zbrane.
Všetky vlaky tlačili pred sebou jeden až dva
“predbehové" vagóny. Boli vysunuté pred súpravu na
tyči. Viezli náhradné koľajnice a iný materiál, no
hlavne mali zabrániť nabehnutiu a následnému poškodeniu
rušňa na podmínovanej trati. Súčasťou každého vlaku
sa neskôr stalo aj niekoľko osobných vagónov. Tie tvorili
tzv. ubytovaciu časť. V nej bola aj ošetrovňa a zásoby
potravín a munície.
Pancierové vlaky predstavovali na oboch stranách značnú
palebnú silu. Aby bola náležite využitá, bolo treba
prispôsobiť i taktiku činnosti ďalších druhov vojsk. A to
sa nie vždy darilo. Niekedy aj vďaka tomu, že vyšší
dôstojníci veľmi ťažko prijímali „novoty" a držali
sa svojich zabehnutých spôsobov myslenia. Aj preto
česko-slovenské pancierové vlaky nedosiahli v bojovom
nasadení také úspechy ako ich maďarskí protivníci.
Súmrak pancierovníkov
V lete 1919 sa boje
na území Slovenska skončili. Maďarská červená
armáda bola vytlačená za naše štátne hranice.
Česko-slovenské pancierové vlaky boli stiahnuté do
opravovní. Tam boli rekonštruované a počítalo sa s ich
ďalším využitím v armáde.
Začiatkom roku 1920 operovalo na Slovensku celkove šesť
pancierových vlakov. Organizačne boli rozčlenené na tri
skupiny. Vlaky zostali na Slovensku až do novembra 1921. Vtedy
boli všetky odoslané do svojej novej mierovej posádky v
Miloviciach. Súčasne bolo v Bratislave zrušené Veliteľstvo
pancierových vlakov.
Po dislokovaní vlakov do Milovíc, tieto najskôr tvorili
súčasť česko-slovenského železničného vojska. Ale iba
dočasne. Neskôr z nich v Miloviciach vytvorili samostatnú
rotu novobudovaného práporu, neskôr pluku útočnej vozby.
Pancierové vlaky sa na Slovensku zasa objavili až takmer o 20
rokov neskôr. Vtedy v septembri 1938 prešla na Slovensko jedna
obrnená vlaková súprava z Milovíc. Ale to už je iná
história.
Pancierové vlaky na Slovensku v čase 2. svetovej vojny
Prvý bol Bernolák
V čase, keď som
odovzdával rukopisy článkov o pancierových vlakoch, nemal som
ešte pohromade fakty o prvom vlaku Bernolák. Medzičasom sa
mi ich podarilo doplniť, a preto vám ich, milí čitatelia,
ponúkam - pozn. autora.
Hugo Weinberger - Velan je medzi vojenskými historikmi známy
ako projektant povstaleckých pancierových vlakov v SNP. Avšak
aj máloktorý odborník na vojenské dejiny Slovenska vie, že
tento muž bol aj projektantom prvého slovenského pancierového
vlaku Bernolák, ktorý vznikol ešte na jar 1939. Ako došlo k
jeho vzniku?
V septembri 1938 sa v rámci tzv. Na východe jesennej
mobilizácie čs. armády presunulo z Čiech na Slovensko aj
päť súprav improvizovaných pancierových (obrnených) vlakov,
ktoré tu tvorili zálohu čs. rýchlej divízie generála
Emingera.
Pomohla porucha
Po demobilizácii
začiatkom r. 1939 boli štyri súpravy predisponované do
svojej mierovej posádky v Miloviciach v Čechách, ale piata
súprava ostala pre poruchu brzdového systému na
Slovensku. Súprava bola postavená ešte počas prvej,
tzv. jarnej (májovej) mobilizácie čs. brannej moci v roku
1938. Podľa inštrukcií pre stavbu IPV, vydaných zbrojným
odborom MNO ešte v roku 1937. Neúplná súprava mala len dva
bojové vozne, jeden predbehový a núdzovo opancierovanú
posunovaciu lokomotívu s tendrom, radu 310. Po rozpade
Česko-Slovenská vlak zostal na Slovensku. V marcových bojoch
1939 proti Maďarom tento pancierový vlak zaktivizovali.
Slovenská armáda ho použila na východnom Slovensku v
priestore Michaloviec.
Pôvodnú čs. improvizovanú súpravu posilnili v
železničných dielňach vo Zvolene narýchlo postaveným
ďalším guľometným vozňom so štyrmi guľometmi sústavy
Schwarzlose vz. 24. Vozeň postavili podľa návrhu Ing. Huga
Weinbergera Velana.
Na východe
Celá súprava
tohto slovenského pancierového vlaku sa skompletizovala v
železničnom depe Vrútky a na železničnej stanici v Poprade.
Tu doplnili sanitnú vybavenosť a muníciu. Odtiaľ súpravu
presunuli do frontovej oblasti.
Vlak bol nasadený na železničných tratiach Michalovce -
Sobrance a Michalovce – Trebišov ako záloha. Do priamych
bojov však nezasiahol. Po ukončení konfliktu s Maďarmi
súpravu odstavili v železničnom depe v Spišskej Novej Vsi,
kde ju odzbrojili a zakonzervovali. Lokomotívu a guľometný
vozeň odoslali na opravu do Zvolena.
Oprava, pri ktorej zosilnili pružnice podvozku vozňa, trvala
do leta 1939. V auguste sa lokomotíva s guľometným vozňom
vrátili do Spišskej Novej - Vsi. Tam celú súpravu znova
skompletizovali, ale zatiaľ ostávala bez výzbroje.
Začiatkom septembra 1939, po vyhlásení vojny proti Poľsku,
súpravu presunuli do Popradu, kde ju zaradili ako zálohu
armádneho velenia. Vlak podliehal veliteľstvu pluku útočnej
vozby v Turčianskom Sv. Martine.
Hrdlička
Tento pluk dodal
pre formujúcu sa bojovú posádku pancierového vlaku strelcov a
výzbroj, vrátane potrebnej munície a proviantných zásob
pre celú vlakovú posádku. Teda aj pre železničiarov,
rušňovodiča a kuriča na obdobie 14 dní. Podľa názvu
armádneho zoskupenia dostal vlak pomenovanie Bernolák a
krycí názov Hrdlička.
Bojovú posádku, vrátane železničného personálu tvorilo
46 mužov a poddôstojníkov a jeden dôstojník pluku
útočnej vozby, ktorý bol veliteľom vlaku. Výzbroj celej
súpravy tvorilo 7 ťažkých guľometov sústavy Schwarzlose
vz. 24, dva ľahké guľomety vz. 26 a jeden 3,7 cm KPÚV vzor
37. Vojaci mali svoje osobné zbrane a navyše 150 ks
ručných granátov systému Škoda.
Pre súpravu tohto pancierového vlaku bolo určené stále
stanovište za železničnou stanicou Margecany Tam vlak
nečinne stál až do 18. septembra 1939, keď ho presunuli
najprv do Krompách, potom do železničnej stanice Poprad, kde
ho odzbrojili.
Strelecká časť vlakovej posádky, zložená z príslušníkov
martinského pluku útočnej vozby súpravu opustila. K ochrane
vlaku ponechali len strážne družstvo s poddôstojníkom a
železničný personál. Dňa 1. októbra 1939 bola už
odzbrojená súprava pancierového vlaku prevezená do
železničného depa v Spišskej Novej Vsi. Tam ostala
zakonzervovaná na odstavnej koľaji až do mája 1940, keď bola
ako bojový prostriedok vyčlenená zo stavu martinského pluku
útočnej vozby a na jeseň 1940 definitívne zrušená.
Improvizácia
V prvej časti
nášho malého seriálu sme uviedli, v akých podmienkach
vznikali súpravy povstaleckých pancierových vlakov Dňa 4.
septembra 1944 bol zamestnanec zvolenských železničných
dielní Ing. Hugo Weinberger-Velan predvolaný k plukovníkovi
Čányimu na veliteľstvo povstaleckej armády do Banskej
Bystrice. Čányi mu vydal rozkaz na stavbu prvého
improvizovaného pancierového vlaku (IPV) v najkratšom
možnom čase a súčasne ho poveril technickým vedením celej
akcie.
Už na druhý deň musel Velan predložiť súpis potrebného
materiálu, na zaobstaranie ktorého potom dostal zvláštne
poverenie. K dispozícii dostal aj niekoľko dôstojníkov -
špecialistov od delostrelectva a útočnej vozby, robotníkov
a civilných technikov zvolenských železničných dielní.
Zrod vlaku
Z výcvikového
strediska martinského pluku útočnej vozby predisponovali do
Zvolena všetky nepojazdné tanky. Z nich časť použili na
zabudovanie do tzv. tankových vozňov povstaleckých IPV,
ostatné zakopali do obranných postavení medzi Zvolenom a
letiskom Tri Duby.
Stavba súprav povstaleckých pancierových vlakov nebola
technicky až taká náročná, ale prebiehala za veľmi
sťažených podmienok. Starý čs. inštruktážny predpis len
konštatoval čo treba spraviť, bez ohľadu na dostupnosť
potrebných materiálov.
Vo zvolenských dielňach mali len niektorí zamestnanci aspoň
minimálne poznatky o konštrukcii a stavbe pancierového
vlaku.
Väčšina pridelených ľudí sa k takejto práci dostala po
prvý raz v živote. Rámcový predpis čs. MNO z roku 1938 pre
stavbu IPV plukovník Čányi síce odovzdal Ing. Velanovi
ihneď 4. septembra zároveň s rozkazom armádneho
veliteľstva, ale technická dokumentácia, ktorú dielne
dostali z čs. MNO, ešte v r. 1938 sa musela v archíve prácne
hľadať. Aj tak to, čo našli nebolo kompletné a pre vlastnú
stavbu to nestačilo.
Bez výkresov
Až v priebehu
prác dokumentáciu ako-tak skompletovali. Pretože na kreslenie
podkladových výkresov nebol čas, mnohé vznikajúce problémy
sa riešili za účasti technikov a majstrov priamo na mieste
stavby. Detaily sa projekčne vôbec nevykresľovali.
Za základ každej súpravy použili bežne dostupné nákladné
plošinové alebo skriňové vozne, aké vtedy používali na
dopravu Slovenské železnice. Pri ich úpravách však boli
problémy aj s materiálom, najmä s plechmi a tiež s
niektorými podvozkovými súčasťami, ktoré pre
opotrebovanosť bolo treba vymeniť.
Súčiastok bolo síce vo vrútockých skladoch železnice dosť,
ale vtedy tam už bolo frontové pásmo s nebezpečenstvom
nečakaných leteckých aj pozemných útokov nepriateľa.
Armádne veliteľstvo vyslalo do všetkých dostupných
strojárskych a metalurgických závodov inšpektorov, ktorí
mali zistiť, kde a aký materiál majú k dispozícii.
Kotlové plechy
Strojárne Vyhne
ponúkli pancierové plechy, ktoré vraj Nemci používali pri
stavbe ponoriek, ale technické skúšky vykonané na mieste
ukázali, že je to príliš mäkký a nevhodný materiál. Prvé
dve súpravy povstaleckých IPV boli teda “pancierované"
obyčajným kotlovým plechom, aký sa používal pri opravách
železničných rušňov.
Tohto plechu mali železničné dielne vo Zvolene našťastie
dostatočnú zásobu. Až pre tretí vlak dostali z
Podbrezovej kvalitnejší špeciálny oceľový materiál.
Súbežne so stavbou pripravovali vojenskí intendanti vybavenie
a výzbroj súprav.
Práce viedol Ing. Velan s malým kolektívom technikov a
majstrov. Postup stavby osobne kontroloval plukovník Čányi,
ktorý denne dochádzal z Banskej Bystrice do Zvolena.
Pracovné skupiny sa striedali a pokiaľ ide o ich
požiadavky alebo nároky súvisiace so stavbou, vedenie
dielní aj armáda ich museli plniť.
Dňa 10. septembra 1944 uskutočnil inšpekčnú kontrolu vo
zvolenských dielňach veliteľ povstaleckej armády Ján
Golián, vtedy už povýšený na brigádneho generála, v
sprievode plukovníka Čányiho. Neskôr podobné kontroly
vykonali aj politickí predstavitelia SNP Karol Šmidke, Ján
Šverma a Dr. Gustáv Husák, aj napriek tomu, že im vojenské
velenie takmer denne podávalo dosť podrobné informácie o
priebehu prác. Týmto návštevám sa nemožno čudovať.
Pre povstalecké velenie predstavovali pancierové vlaky pri
veľkom nedostatku tankovej a obrnenej techniky aspoň
čiastočnú možnosť vyvážiť túto slabinu povstaleckých
vojsk. Aj pri niektorých organizačných nedostatkoch a nie
vždy dobrej koordinácii, každé nasadenie pancierových
vlakov predstavovalo pre povstalecké jednotky vzpruhu a podporu
v ich činnosti.
Pancierové vlaky na Slovensku v čase 2. svetovej vojny
Prvý bol Bernolák
Pred časom sme si seriálom “Vojna na koľajniciach" pripomenuli začiatky pôsobenia pancierových vlakov na území Slovenska v rokoch 1918 -1919. Vo voľnom pokračovaní vás chceme oboznámiť s ich použitím v čase 2. svetovej vojny Už koncom roku 1937 vydal zbrojný odbor vtedajšieho čs. MNO zvláštny inštruktážny materiál o použití, výzbroji a údržbe pancierových vlakov Tento dostali aj všetky dôležitejšie železničné dielne. Na Slovensku dielne ČSD vo Vrútkach a vo Zvolene
Podľa nových kritérií boli pancierové vlaky zaradené do strategického plánu obrany štátu ako pomocné prostriedky, vyhovovalo aj použitie tzv. improvizovaných pancierových vlakov (IPV), pre ktoré začiatkom roku 1938 vydalo MNO v spolupráci s generálnym štábom ďalší zvláštny predpis pre ich stavbu.
Vzorové vozne
V čase ohrozenia
republiky na jar 1938 postavili v Miloviciach niekoľko tzv.
vzorových vozňov, ktoré potom rozoslali do
železničných dielní ČSD, kde mali slúžiť ako základ
pre zhotovenie celých súprav IPV
Na Slovensku dostali dielne vo Zvolene jeden predbehový
a jeden nevyzbrojený guľometný vozeň. Obidva však
zaradili v septembri 1938 do súpravy IPV, keď na Slovensko v
rámci mobilizačných opatrení presunuli jednu improvizovane
opancierovanú lokomotívu s tendrom. Mala tiež guľometný,
ale už vyzbrojený vozeň a dva vagóny - ubytovací a
sanitný. Pretože táto súprava “kmeňove" nepatrila
na Slovensko a po 15. 3. 1939 Nemci tvrdo žiadali jej
navrátenie do vzniknutého Protektorátu, na Slovensku ostal
iba tzv. “vzorový" (už vyzbrojený) guľometný
vozeň.
Predpis čs. MNO z roku 1938 potom poslúžil pre stavbu IPV
“Bernolák" na jeseň 1939 a neskôr aj pre stavbu súprav
povstaleckých pancierových vlakov.
Bernolák
Technické
predpoklady pre vznik IPV na povstaleckom území spočívali
predovšetkým v akých-takých skúsenostiach železničných
dielní vo Zvolene. Tam bol k dispozícii železničný aj
potrebný doplňujúci materiál, potrebnú výzbroj dodala
armáda. Vo Zvolene boli naviac aj skúsenosti zo stavby
guľometného vozňa a čiastočne opancierovanej
lokomotívy. Tie získali ich stavbou koncom marca 1939 po
horthyovskom napadnutí Slovenska.
Konflikt vtedy za niekoľko dní bojov skončil a ešte
nedohotovená súprava sa stala nepotrebnou. Tento
improvizovaný pancierový vlak mal podľa pôvodného projektu
iba guľometnú výzbroj. Tá mala postačovať pre boj proti
maďarskej pechote a záškodníkom. Súpravu dokončili a
skompletizovali až počas tzv. poľskej kampane na jeseň 1939,
dostala krycie pomenovanie Bernolák avšak ostala iba ako
záloha na Slovensku. Do bojov slovenskej armády v Poľsku
vlak nezasiahol.
Využité tanky
Povstalecké
pancierové vlaky boli síce tiež iba určitou improvizáciou,
ale oproti zvolenským začiatkom z r. 1939 už boli
dokonalejšie. Zvláštnosťou pri ich stavbe bolo použitie
upravených nepojazdných tankov, čiastočne známe z
obdobnej aplikácie u sovietskych ~ nemeckých pancierových
vlakov z obdobia druhej svetovej vojny.
Pre povstalecké pancierové vlaky použili niekoľko
nepojazdných tankov LT 35 a LT 38, ktoré poskytol pluk
útočnej vozby v Martine.
Iniciátorom vzniku povstaleckých súprav IPV bol veliteľ
martinského pluku útočnej vozby plukovník Štefan Čányi.
Ten ako vojenský a odborný poradca asistoval pri ich výrobe
vo zvolenských železničných dielňach. Pretože
povstalecká armáda nemala dosť tankovej výzbroje,
veliteľstvo povstaleckej 1. čs. armády na Slovensku
Čányiho návrh uvítalo. Veď pre použitie tohto druhu
zbrane, tj. IPV, vyhovovalo aj hornaté územie stredného
Slovenska s mnohými I údolnými železničnými traťami a
tunelmi.
Veliteľstvo povstaleckej armády v Banskej Bystrici rozhodlo
už začiatkom septembra. Čányiho návrh prijali a stavbou
súprav poverili železničné dielne vo Zvolene. Vo
zvolenských dielňach pracoval v tom čase poručík v zálohe
Ing. Hugo Weinberger-Velan, ktorý sa podieľal už na stavbe
guľometného vozňa opancierovanej lokomotívy súpravy IPV
“Bernolák" v roku 1939. Tento muž sa teda stal dušou
celej realizácie povstaleckých pancierových vlakov vo
Zvolene.
(Obrana, rok 1995)