Pamiatková obnova železničných budov v rušňovom depe Bratislava východ

Jiří Kubáček

Súčasné rušňové depo Bratislava východ I - označované tiež ako “staré depo" - leží medzi bratislavskými železničnými stanicami Rača a Vajnory. Zabezpečuje dopravu nákladných vlakov v oblasti juhozápadného Slovenska, ako aj posunovacie výkony v obvode zriaďovacej stanice Bratislava ­ východ. V súčasnosti vstupuje do povedomia slovenských i zahraničných priateľov železníc každoročnými zrazmi historických železničných vozidiel.

História rušňového depa Bratislava východ sa začala písať 8. júna 1882. V tento deň došlo po dlhšom rokovaní k dohode medzi uhorským štátom a súkromnou Rakúskou spoločnosťou štátnej železnice (k. k. priv. Österreichische Staatseisenbahn-gesellschaft - StEG), ktorá vtedy dominovala na celom juhozápadnom Slovensku. Dohoda ukončila dlhoročné napätie spôsobené neochotou železničnej spoločnosti podriadiť sa dopravno-politickým zámerom Uhorska po rakúsko-maďarskom vyrovnaní a najmä po krachu na viedenskej burze v roku 1873. Tarifnú vojnu, ktorá zúrila medzi spoločnosťou a Uhorskými kráľovskými štátnymi železnicami, vystriedal kartel o vzájomnom delení prevádzky. Z nášho hľadiska najvýznamnejším výsledkom dohody sa však stal prevod dovtedy štátnej železnice Bratislava - Zlatovce na Rakúsko-uhorskú spoločnosť štátnej železnice pri súčasnom udelení koncesie na dostavbu trate do Žiliny, ležiacej na Košicko-bohumínskej železnici. Získanie tejto koncesie umožnilo spoločnosti uskutočniť zaujímavé železničné spojenie z Budapešti do Haliče a Nemecka. Na očakávaný nárast dopravy po zatiaľ slepo končiacej železnici Bratislava - Zlatovce sa StEG začala pripravoval ihneď po získaní príslušných koncesií. Popri ďalších investičných akciách tak bola v roku 1883 na už dávnejšie jestvujúcej spojovacej trati Rača - Vajnory rozostavaná veľká zriaďovacia stanica, ktorá umožňovala oddeliť v bratislavskom uzle nákladnú a osobnú dopravu. Jej dôležitou súčasťou sa stalo rušňové depo.
Na rozdiel od samotnej zriaďovacej stanice, ktorá bola na konci druhej svetovej vojny (26. marca 1945) značne zbombardovaná a v 60. a 70. rokoch aj takmer úplne prestavaná, bolo depo takýchto dramatických udalostí ušetrené a až do dnešných dní sa zachovalo v pomerne neporušenej podobe. Jedinou zásadnejšou výnimkou sa stalo nadstavenie múrov rušňovej remízy a rozšírenie koľajiska na konci 40. rokov 20. storočia. Po ukončení prevádzky parných rušňov v bratislavskom uzle sa počas 70. rokov dielenské výkony starého depa presunuli do nových objektov, vybudovaných v rámci rekonštrukcie zriaďovacej stanice. Staré depo začalo ešte pred dosiahnutím storočnice svojej existencie pustnúť.
Predpoklady na zmenu tejto situácie sa vytvorili v roku 1983, keď vzniklo podnikové dokumentačné pracovisko vtedajšej Východnej dráhy ČSD, ktoré si v starom rušňovom depe začalo budovať svoj depozitár historických železničných vozidiel. Hoci sa tento depozitár podobal po celé nasledujúce desaťročie skôr na železničný cintorín, než na čokoľvek iné, železniční múzejníci sa nenechali odradiť a na konci 80. rokov dosiahli vyhlásenie niekoľkých objektov depa (rušňovej remízy, veľkej a malej vodárne, trubkárne a bývalej personálnej kuchyne) za kultúrne pamiatky.
Ako prvý bol z hľadiska obnovy rozpracovaný objekt bývalej personálnej kuchyne. Hoci budova je postavená ešte v uhorskom železničnom stavebnom štýle, pochádza zo začiatku 20. rokov 20. storočia. Spočiatku sa v nej pripravovali a vydávali jedlá pre pracovníkov depa a stanice, neskôr slúžila na obytné účely. V 80. rokoch už bola pomerne schátraná. Projekt obnovy vypracoval ateliér Ing. arch. Kalesného, realizovala ho stavebná firma ULYSSES, a. s. Pamiatkovou obnovou bola budova upravená pre potreby železničného dokumentačného centra. Rešpektovala sa historická podoba exteriéru, v interiéri bol znížený strop a podkrovie sa využilo na pracovne a archív. V prízemí vznikol priestor pre expozíciu, depozitár a sociálne zázemie. Stavebné práce - aj s podporou štátneho fondu Pro Slovakia sa realizovali v rokoch 1990 - 1998. Pre finančné problémy boli viackrát prerušené, no napokon predsa úspešne ukončené.
Problém zanedbaného stavu celého areálu starého rušňového depa Bratislava - východ pomohla riešiť príprava a realizácia projektu osláv 150. výročia príchodu prvého parného vlaku na územie Slovenska. Účasť takmer tridsiatich parných rušňov na tomto podujatí si vyžadovala vytvoriť pre ne potrebné technické zázemie, a to mohlo byť z prevádzkových i technických dôvodov vytvorené iba v starom rušňovom depe. Areál, ktorý mal najlepšie predpoklady stať sa najväčším železničným smetiskom na celom juhozápadnom Slovensku, sa v rokoch 1997 - 1998 premenil na dejisko skutočne dôstojnej prezentácie Železníc Slovenskej republiky (ŽSR). Súčasťou tejto premeny bola tiež pamiatková obnova budov trubkárne a dvoch vodární. Pred začatím prác boli všetky tieto objekty v havarijnom stave - vodárenské veže už dokonca ohrozovali prevádzku priľahlého koľajiska padajúcimi súčasťami strešnej konštrukcie. Projekt obnovy vypracoval ateliér Ing. arch. Vršanskej, práce v rekordnom tempe od marca do augusta 1988 vykonali pracovníci firmy Reding, a. s.
Objekt trubkárne bol postavený - podobne ako vedľa stojaca budova personálnej kuchyne - začiatkom 20. rokov 20. storočia ešte v stavebnom štýle uhorských železníc. Tu sa opravovali kotlové rúry parných rušňov Počas svojej existencie nebol prestavaný. Jeho súčasťou zostalo prakticky úplné strojné zariadenie na nahrievanie a rozširovanie, resp. zužovanie koncov rúr, ich čistenie a skúšanie. Jednopodlažný objekt výrobnej haly so zázemím bol presvetlený pomerne veľkými oknami so segmentovými záklenkami situovanými na dlhších ! stranách obdĺžnikového pôdorysu. Charakteristická kombinácia omietaných polí fasád a lizén z režnej tehly, členiacich fasády, bola v rámci obnovy plne rešpektovaná, rovnako ako konštrukcie od vetrania na streche.
Po ukončení obnovy objekt slúži pôvodnému účelu - vykonávajú sa tu opravy rúr pre prevádzkyschopné parné rušne zo zbierky historických vozidiel ŽSR. Metodicky vzorová obnova trubkárne, v ktorej sa udržala pôvodná funkcia objektu (čo sa predovšetkým pri pamiatkach techniky darí zriedkavo), urobila z nej veľmi významnú a živú pamiatku železničnej dopravy.
Budovy obidvoch vodární pochádzajú ešte z 80. rokov 19. storočia a sú postavené v stavebnom štýle charakteristickom pre StEG. V súvislosti s potrebou zvýšiť hydrostatický tlak vo vodnom systéme depa a priľahlej železničnej obytnej kolónie boli neskôr doplnené o vežové prístavby. Staršia pochádza pravdepodobne z roku 1900, novšia z prvej polovice 20. rokov. Stačilo niekoľko sond a stavebný vývoj týchto dvoch dominánt depa sa dal jasne vyhodnotiť. Potom sa premietol aj do analytickej prezentácie fasád vodární. Citlivá rekonštrukcia vzhľadu vodární z obdobia ich výrazných úprav v prvej tretine 20. storočia im prinavrátila, napriek pôvodnému utilitárnemu poslaniu, ich nemalé urbanistické a architektonické kvality. V ich areáli zostal aj nefalšovaný život v podobe ovocnej záhrady a hospodárskeho dvorčeka, tak ako v období vrcholnej slávy parných rušňov .
Po obnove sa objekty vodární využívajú na depozitár dokumentačného pracoviska ŽSR. Keby sa perspektívne podarilo sprístupnil verejnosti aj ich interiér, vďaka peknému panoramatickému výhľadu z horných podlaží i zachovanému zariadeniu môžu sa obidve vodárne stať vyhľadávanou atrakciou celého areálu.
Úspešná obnova areálu starého rušňového depa Bratislava - východ vytvorila v súvislosti s činnosťou železničného podnikového dokumentačného pracoviska predpoklad pre vznik zaujímavej rezervácie železničných technických pamiatok. V budúcnosti ju možno rozšíriť o ďalšie (tu sa nachádzajúce) hodnotné, dobre zachované a dodnes pamiatkovo nechránené obytné budovy. Práve funkčné prepojenie rušňového depa a doposiaľ málo zhodnotenej obytnej železničnej kolónie a administratívnych budov tvorí z tohto technicko-architektonického zoskupenia objektov perspektívne jednu z najhodnotnejších kultúrnych pamiatkových zón dokladajúcich vývoj a význam železničnej dopravy na Slovensku. Preto veríme, že obnova niektorých budov depa v súvislosti so 150. výročím parnej trakcie nie je tým posledným krokom na záchranu celého urbanistického komplexu a jeho technického jadra, ale iba významným impulzom na jeho trvalé oživenie.

( Pamiatky a múzeá, č.2, 2000 )

Železničná stanica Bratislava východ

Železničná stanica Bratislava východ, ktorá je evidovaná v zozname nehnuteľných kultúrnych pamiatok pod č. 827 – rušňové depo, pozostávajúce z nasledovných technických pamiatok: remíza, vodáreň, trubkáreň, budova administratívy s prislúchajúcimi technickými zariadeniami. Zámer v r.1991 bol vybudovať v tomto území železničné múzeum s vystaviteľnými technickými pamiatkami celoeurópskeho významu.

( Urbanistická štúdia mestskej časti Rača, hl. mesta SR Bratislavy, Bratislava, november 1994, HUPRO )

Strana vytvorená / Site created : 3. XII. 2000 Posledná aktualizácia / Last update : 3. XII. 2000