NA SKOK DO LUBOCHNIANSKÉ DOLINY
ANEB
REPORTÁŽ PONĚKUD OPOŽDĚNÁ
Jaroslav Přibyl

Předchozí příspěvek nás zavedl do Velké Fatry, připomeňme si tedy alespoň ve zkratce
také nejznámější lesní železnici tohoto pohoří. Byla vybudována v letech 1903-4 a vedla z Lubochně dlouhou Lubochnianskou dolinou do lokality Močidla. Sousedka sučanské úzkokolejky - dělil je pouze klakovský hřeben - byla známá tím, že se na ní objevily všechny trakce: koňská, parní, motorová a především elektrická. Proslula také osobní dopravou. Však také po zrušení drážky v roce 1966 Lubochnianská dolina turisticky značně upadla. V přehledu z roku 1947 vypadla síť o rozchodu 760 mm takto: hlavní elektrifikovaná trať Lubochňa - Vyšný Tajch 19;5 km, odbočky Čierňany 4,0 km, Rakytov 2,25 km, Močidlo 3,04 km. Posledně jmenovaná vlastně nebyla odbočka, nýbrž neelektrické pokračování hlavní trati (prodloužené z dřívějších 2,5 km).
Konec se nacházel 500 metrů za ústím bočního údolí dnes zvaného Močidla, za prvním následujícím pravostranným přítokem Lubochnianky v nadmořské výšce okolo 900 metrů (Lubochňa 450 m).
Do lubochnianské doliny za zrušenou lesní železnicí nás zavedla akce v létě roku 1992, den poté, co na Slovensku zaplály vatry svrchovanosti. Cesta to byla docela náročná, k délce trati bylo třeba přičíst ještě nejméně 6 km po červené značce od autobusové zastávky v obci Liptovské Revúce přes sedlo pod Čiernym kameňom ve výšce 1260 m n.m. Trať v údolí většinou zmizela pod asfaltem lesní cesty. Jedním z mála zpestření (kromě smočení v řece - byl horký den) se tak zdál být úsek před Lubochňou, kde drážka obcházela Vysoký vrch. Opěry bývalého mostu přes Ľubochnianku s kládami pro přechod a pak sympatická cesta pod lesem na levé straně údolí. Jenže právě tady došlo k omylu. V těchto místech lesní železnice nevedla, nýbrž se stále držela pravého břehu, stejně jako dnes vedená asfaltka. Teprve na Píle se trasa načas odpoutala od cesty a pokračovala podél Lubochnianky, avšak stále bez výrazného tělesa. Za takové by se dalo označit snad jen místo, kde se řeka stáčí doleva a vedle ní zůstal prázdný pruh pro trať pod opěrnou zdí cesty. Za tímto obloukem nás trasa provedla netradičně po okraji fotbalového hřiště, poté se připojila ke komunikaci, přešla Váh a skončila na nádraží.
A kde skončila akce? V hospodě, samozřejmě, po tak dlouhé a vyprahlé cestě. Tam jsme přečkali i bouřku se silným lijákem.

(Tulák č.13/11. IX. 1999)

Ľubochňa a ľubochnianska dolina
Miroslav Svoboda

Absolvovať takmer celú dolinu možno pohodlne lesnou elektrickou železničkou, ktorá bola postavená už r. 1904 na zvoz dreva. Trasa vedie od železničnej stanice a je 19,5 km dlhá. Za pomerne krátky čas a neveľkou rýchlosťou prehliadneme si väčšiu časť doliny, Pred očami sa nám striedajú oko na filmovom páse dolinky a jednotlivé horárne. Každým kilometrom vzdialenosti sa prostredie mení, dolina sa sláva čoraz užšia, ale aj romantickejšia. Na Čierňavách odbočuje vľavo asi 4 km pomocná trať. Pokračujúc touto dolinkou možno dôjsť pod Šiprúň alebo pod Pe­rušín a Smrekovicu.
Hlavnou trasou dolej južným smerom dovezie nás električka na Blatnú, odkiaľ vľavo odbočuje rovnomenná dolinka. Ces­tou, ktorá je žito značkovaná, dostali by sme sa na Močidlá a Skalnú Alpu; alebo Alpu Dvorisko. Táto cesta, ktorá bola ob­novená počas Slovenského národného po­vstania ako jediná spojnica s oddielmi na Smrekovici a Revúcej, vedie nás okolo takzvaného jazera. Je to morenovitá kot­linka, ktorá sa za jarných vodných prí­valov naplní vodou a tvorí pekné jazier­ko. Jazierko však čoskoro vyschne, pretože má priepustné, skalnaté morenovité dno.
Pokračovaním od Blatnej asi po 1 km privezie nás vláčik na Nižný Tajch. Toto pomenovanie zostalo oko pamiatka na kedysi vybudovanú vodnú nádrž s vý­pustom na splavovanie dreva. Táto do­pravná cesta na prepravu dreva sa po­užívala až do čias, keď sa vystavala te­rajšia elektrická trať.
Po ďalších 2,5 km nás vláčik dopraví k odbočke do dolinky Veľká Rakytová, ktorou by sme sa mohli dostať pešo žito značkovanou cestou až na Rakytov 1568 m. Asi vo vzdialenosti 1 km je chutný prameň minerálnej vody.
Posledné asi 2 km električka len ťažko prekonáva veľké stúpanie. Ale predsa sa dostane až na Vyšný Tajch, kde bola po­dobne ako na Nižnom Tajchu údolná priehrada, zachytávajúca vodu pre spla­vovanie dreva. Dnes v prekopanej záta­rase vedie ešte asi 4 km neelektrická trať, kde sa definitívne končí vo výške 916 m. n. m. To sme sa dostali do tesnej blízkostí . Čierneho Kameňa a Ploskej. Odtiaľto vedie chodník červeno značko­vaný, ktorý odbočuje vľavo a vyvedie nás na sedlo pod Čiernym Kameňom. Vpravo vedie žito. značkovaný chodník na Borišov.
Je to iba stručný pohľad na najznámej­šie túry, hoci možnosti je veľa. Každý si však môže vybrať Podľa svojich schop­ností, v lete i v zime. Škoda, že dosiaľ sa nenašlo vhodné riešenie, aby električ­ka aspoň v obmedzenom rozsahu premá­vala pravidelne v nedeľu pne osobnú prepravu. Len tak sa môže v plnom roz­sahu sprístupniť celá, 27 km dlhá Ľu­bochnianska dolina širšej verejnosti, pre­tože prekonávanie tejto vzdialenosti peši, aj keď v krásnom prostredí, veľmi una­vuje.

(Krásy Slovenska, 9/1958, krátené)

Z HISTÓRIE ELEKTRICKEJ ŽELEZNICE TRENČIANSKA TEPLÁ -TRENČIANSKE TEPLICE
(so zameraním sa na historické vozne vyrobené Ganz-om Győr)

Úzkorozchodné železnice vždy budili pozornosť svojou výnimočnosťou, a pokiaľ sa na nich vybudovala elektrická trakcia a vozili i verejnosť, išlo v našich stredoeurópskych podmienkach, dá sa povedať, o unikát.
V roku 1904 nasledovalo ešte otvorenie lesnej “priemyselnej" železničky v Ľubochni pri Ružomberku, ktorá viedla celou Ľubochnianskou dolinou vo Veľkej Fatre v dĺžke presahujúcej 20 km. Táto vari najviac pripomínala trenčianskoteplickú trať, nakoľko mala rovnaký rozchod 760 mm. Jej zariadenie, najmä dve malé elektrické lokomotívy a hydroelektráreň-strojovňu na riečke Ľubochnianke v Ľubochni, ktorá bola vtedy nádhernými klimatickými kúpeľmi pre uhorských vládnych úradníkov (pod maďarským názvom Fenyőháza, pre Uhorské “ministerstvo orby", t. j. pôdohospodárstva), dodala taktiež budapeštianska firma Ganz. Železnička slúžila na zvoz dreva a začala regulárne voziť ľudí od r. 1921. Zlikvidovaná bola, dá sa povedať, na škodu rozvíjajúceho sa turistického ruchu v roku 1966, a to v dôsledku jej pomerne prirodzenej a plnej náhrady kapacitnejším odvozom dreva nákladnými automobilmi, ale o tom ešte bude ďalej reč v súvislosti s osudmi prvých historických trenčianskoteplických vozňov. Chátrajúcu hydroelektráreň na Ľubochnianke sa podarilo v osemdesiatych rokoch predsa len obnoviť a sfunkčniť ako tzv. malú vodnú elektráreň a zároveň i technickú pamiatku (práve v tomto roku si pripomíname jej 95-te výročie). (krátené)

( Ing. Vladimír Hlávek, Jozef Karovič, Tulák po drahách č. 16/3. V. 2000 )

Dodatok k článku o TREŽ

Na lesnej železnici v Ľubochni bol v 50. rokoch odovzdaný i nákl. el. vozeň M 24.004. O jeho nasadení na LŽ Ľubochňa svedčí fotografia; nie je ale známe, či (aspoň spočiatku) tam jazdila vlastnou silou, al. len ako vlečný vozeň.

( Jiří ČAPEK, Jozef Karovič, Tulák po drahách č. 17/5. VII. 2000 )

Odkazy/Links:

Strana vytvorená / Site created : 04-VI-2001 Posledná aktualizácia / Last update : 04-VI-2001	( h481-2.htm )