Úzkorozchodná železnica
Sirk - Rákošská baňa

Železník

Lucia Kramaričová , štvrtok 12. januára 2006 09:19 - Možno si spomínate na rovnomennú rozprávku. Pochádza z Gemera, rovnako ako aj ten, ktorý ju zachoval v zbierke rozprávok - Pavol Dobšinský. Jeho rodičia pôsobili v Sirku, takže bol priamo na mieste. Priamo pod vrchom Železník. V tomto kraji zozbieral Pavol Dobšinský ľudové rozprávky a uverejnil ich v štvrtom vydaní Prostonárodného zábavníka. Čo všetko sa mi vybaví pri tomto názve? (je to trochu dlhšie spomínanie)

Slovenské rudohorie, Revúcka vrchovina - Železnícke predhorie, Stolické vrchy, Železník - 814 m n.m. (alebo 813,5)

Banská Bystrica - Brezno - Tisovec - Muráň - Revúca - Železník. Malá osada, v niektorých mapách Slovenska chýba, je zaznačený len vrch. 
Z Bratislavy je to približne 320 km. Keď sme chodievali v detstve každé prázdniny "hore", pripadalo nám cestovanie nekonečné, tak sme sa so sestrou rôzne zabávali. Spievali sme si (čo na tom, že dnes by sme dosiahli vysoké priečky v kategórii Hviezdna rota...), pozerali sme von oknom a ešte na rovine sme počítali "gule" - rezervoáre, či na čo slúžia, ktorá ich skôr zbadá. Zvláštny šteklivý pocit prichádzal už za Bystricou. Aj dnes ešte pretrváva, hoci časy detských dobrodružstiev sú za mnou. Dlhočizná dedina Michalová/Pohronská Polhora - tam vždy niečo hrozilo, či už potúžený chlap krížom cez cestu priamo za zákrutou, alebo kravy na ceste... Za Polhorou je tmavý ihličnatý les - obzerať sa podvečer dozadu len na vlastné riziko... Za Tisovcom sme obvykle stáli na vodu - šťavicu. Pred pár rokmi tam dali aj tabuľu. Kedysi nebola a ľudí tam myslím bývalo viac. Potom už len kopček, hore na Dieliku sa menili kraje - zo Stredoslovenského na Východoslovenský a zároveň okresy, predtým Rimavská Sobota na okres Rožňava, dnes na okres Revúca.  Z kopca dolu a vlnitá cesta do Muráňa, keď sa dá ísť rýchlejšie, môžte vyskočiť zo sedadla. Alebo vám aspoň žalúdok smiešne poskakuje. Na tom sme sa vždy zabávali. A za Revúcou rovno hore cez kopec po starej ceste na Železník. Dolu začínajú serpentíny, je ich tam presne osem a druhá od Revúcej je zázračná. Cesta vedie po malom mostíku, pod ktorým býva príšera, takže treba prejsť pokiaľ možno potichu. Tradícia pochádza najmenej z čias, keď mama bola malá - štyri deti v aute, ani sa nedivím, že dedo chcel mať aspoň chvíľku kľud... :-) Škoda, že stará cesta je v dezolátnom stave, chodia tade už len lesáci a raz za rok jazdci rallye. Len sporadicky ešte prejde nejaký odvážlivec... A to sa tadeto kedysi jazdili cyklistické preteky Okolo Slovenska. Krátko predtým vždy cestu poplátali, aby sa cyklisti nedodrúzgali. A my sme vyšli pred bránu, alebo sme na ňu vyliezli a obdivovali sme cyklistov. Toľko farebných dresov... Naposledy sme po starej ceste išli asi pred štyrmi rokmi. Aj vtedy sme boli všetci ticho, aby o nás príšera nevedela...

Mircea Eliade mal svoj stred sveta v izbietke na ulici Mantuleasa v Bukurešti. Aj po rokoch života v zahraničí sa vo svojich dielach vracal neustále k tomuto magickému stredu. Pre mňa takým stredom bol Železník. Dokonca až tak, že som u susedky vo vedľajšom byte (dom je rozdelený na dva samostatné byty) žobronila, aby sme už išli na Železník...

Dvojdom - strom vpravo je už vyrúbaný orech...

Čo sme sa tam my navyvádzali - každé prázdniny sme tam trávili, takže dohromady som tam bola tak 3 až 4 mesiace v roku. Na jar bývalo vždy veľa snehu, hádam aj viac ako cez Vianoce, bobovali sme sa celý deň, potom sme likvidovali vianočný stromček (skončil v peciach, takže bol z neho mnohoraký úžitok) - raz sme ho mali v obývačke až do 1. mája, bol celý oschnutý a opadaný :-) Cez Veľkú noc sme nazbierali bahniatka a doniesli vetvičky do vázy. Celé leto sme sa s bratrancom hrali na Indiánov, dedo nám z liesky porobil luky a šípy. Mali sme aj vlastný totem - pekne vyrezávaný, ale keďže bol pri ohnisku, časom sa kôra zošúverila a návštevy sa divili, prečo máme taký kôl v strede dvora... Polovicu prázdnin som presedela (veď sme boli Indiáni) na orechu v prednej záhradke. Minulý rok mi ho vyrúbali - kvôli škaredému holému betónovému stĺpu na telefónne vedenie... Mohli aspoň odrezať len konáre z jednej strany... ach, to nikto z nich nepochopí, aký som mala vzťah k tomu orechu.
Pred domom sme hrávali badminton, či soft-tenis, na ceste, lebo auto tade prešlo zriedkavo. Raz doniesol bratranec skateboard. Na tej hrboľatej deravej ceste to bola ešte väčšia zábava... Strepala som sa tak, že som mala odreté oba členky zvnútra. :-) Okrem týchto zábaviek sme hrabali seno (dedo nám vyrobil špeciálne malé hrable), váľali sme sa v ňom, keď už bolo vynesené na povale, hojdali sme sa na hojdačke zavesenej vo dverách do drevárne, chodila som s dedom na huby... Ešte stále tam máme kapsičku, ktorú mi spravil z dubovej kôry. Škoda, že mi neostala žiadna píšťalka. Robil nám ich každý rok a potom sme ich vždy niekde zapatrošili. Sviatok sme mali, keď nám doviezli lesáci drevo. Prišli s koňmi a rebrinákom, a my sme boli šťastní ako blchy, keď vyložili drevo a mohli sme sa odviezť aspoň na zákrutu... Takéto zábavky sme si neužívali v 50. rokoch, ani v 60., ale v osemdesiatych. Dnes už aj to drevo privezú na traktore. Mali sme kráľovstvo celé pre seba - v dvojdome oproti vtedy býval v jednom byte starý pán a ďalší byt bol obývaný len pár týždňov, keď prišli susedky. Preveľkým sklamaním pre mňa bolo, keď sa na druhej strane cesty poniže nášho revíru začali stavať dve záhradkárske chatky. Chodil tam nejaký chlapík, ktorý mal na hlave kovbojský klobúk a s bratrancom sme mali vo zvyku vyliezť na bránu, zarevať: "Ujo kovbóój!" a schovať sa...

Cez leto sme okrem vyvádzania na dvore trávili aj týždeň na Prednej hore - nie v tom kaštieli, ale v rekreačnom zariadení SMZ. Dnes sa volá hotel Predná hora a už asi nepatrí magnezitke. V tamojšom bazéne som sa naučila plávať. Keď sme tam zavítali po rokoch, bola som prekvapená, že voda v hlbokej časti bazéna je mi tak, ako mi kedysi bola v plytkej... Boli tam dobré hojdačky a velikánsky šach. Raz som sa tam natiahla na betónovej ceste posypanej kamienkami - aby ma starká príliš nemučila štipľavým septonexom, povedala som, že som sa šmykla pri bazéne... Jeden rok keď sme tam boli, bola nejaká akcia, miešané nápoje a tak. My sme ich piť nemohli, kvôli alkoholu, ale o to viac sa nám páčili tie miešatká, a keďže sme chceli každý svoje, chúďa starká popíjala jeden miešaný nápoj za druhým... Ešte, že sme boli len traja - ja, sestra Andy a bratranec Maco :-))) Bývali sme aj týždeň na Hrádku - hojdačky tu boli menšie, aj bazén a kým ho neprerobili, bol príliš hlboký, takže sme si užili aj plávacie koleso a rukáviky. Videli sme tam obrovského roháča a žubrienky - v mlákach popri ceste do Ochtinskej aragonitovej jaskyne. Do aragonitky sme chodievali skoro každý rok. Aj na Krásnu Hôrku a Betliar. Ešte než bol dlhšie neprístupný pre rekonštrukciu. Raz sme stáli na nádvorí v skupine ľudí a ujo nahlas predniesol: "Děti, a ne že zase tady něco ukradnete, jako loni." Našťastie, všetci pochopili, že je to žart a bavili sa. Z Betliara pochádzala aj jedna fotografia Sandokana, ktorú som mala. Tuším tam práve boli kolotoče, či aká zábava. Sestra mala fotografiu tej hrdinky, ktorá ho v jednom dieli obtierala akousi mokrou handričkou. To je zhruba všetko, čo si z toho fenomenálneho seriálu pamätám. Okrem fotografie som mala ešte tričko so Sandokanom, bolo z takej rebrovanej látky...  Pod hradom Krásna Hôrka bývali kolotoče vždy. Bola som tam minulé leto, a stále tam boli. Raz sme skúsili tú vesmírnu raketu. Napchávali sme sa cukrovými vatami a dudlíkovými lízatkami.

Keď sme boli už -násťroční, chodili sme v lete do kina. Fakt, na Železníku je kino. Už pár rokov nepremietajú nič. Tam som videla filmy ako Pozri, kto to hovorí I, II, Robin Hood - kráľ zbojníkov (ten, kde hral Costner), Veľké problémy v malej Číne... bolo to začiatkom 90. rokov. Škoda, že kino už nefunguje. A že kultúra na Slovensku prekvitá - houby.

Matne si spomínam na babku-sódášku zo Sirka. Sóda ma nijak zvlášť neoslovovala, ale opité žabky... Názov vznikol z hry s farebnými malinovkami (najčastejšie boli tuším žltá a oranžová) v sklenených fľašiach - s takými akoby tehličkami po obvode. Roky rokúce sme nazývali tie malinovky opitými žabkami. Zahliadla som takú fľašu pred piatimi rokmi vo Varíne - potešila ma spomienka na staré časy. Keď sa babka-sódáška pominula, chodievali sme do karčmy na kofolu. Alebo malinovku Perla.

V zime sme sa zasa celé dni bobovali a korčuľovali na jazierku. Ako správna bosorka (Lucia) som sa naučila korčuľovať ... na metle. Stavali sme snehuliaka - poctivo, aj s hrncom, mrkvou a metlou.

Hore za tou metelicou je vrch Železník...

Postupom času prázdninových dní ubúda a zvedavosť rastie, takže voľno trávim aj v iných končinách. Ale myslím, že ten šteklivý pocit pri ceste "hore" ma neopustí. Namiesto starého domu potrebujúceho omladzovaciu kúru vidím pevnosť plnú dobrodružstiev a krásnych spomienok. Pre niekoho je to zabudnutý chudobný kraj, ktorý nemá čo veľa ponúknuť. Nuž, prepychové hotely (alebo aj neprepychové) na Gemeri budete ťažko hľadať. Ale príroda je úžasná, veľa lesov a jaskýň, práve tu je tajomná zrúcanina hradu Muráň - v čase svojej existencie bol vraj väčší než Spišský hrad - neviem, ale stále zostáva najvyššie položeným hradom v Európe.       

História železorudných baní v Železníku I

Lucia Kramaričová , streda 26. apríla 2006 09:28 - Gemer, kraj stáročia spojený so železnou rudou, vďaka nej prosperujúci a rozvíjajúci sa, kvôli jej nedostatku a vyčerpaniu kraj chudobný a zabudnutý. Významné ložisko bolo vo vrchu Železník. Na jeho úpätí sa krčia dnes pomaly vymierajúce obce Turčok, Sirk, Rákoš a Nandraž. Cesty v tomto kraji sú úzke, porozbíjané lesnou technikou, doprava je riedka, návštevnosť týchto miest nijako nenaznačuje, že tu bolo jedno z najdôležitejších ložísk železnej rudy v Rakúsko-Uhorsku. História ťažby železnej rudy na Železníku siaha do rímskych čias.

zdroj: mapy.atlas.sk

Vrch Železník, 814 m n.m., tvoria najmä nerasty siderit, ankerit, pyrit, sfalerit, limonit,  hematit, goethit, meď, manganit, pyroluzit, evansit, vashegyit, delvauxit, ihleit a copiapit . Zvláštnu pozornosť si zaslúžia evansit a vashegyit, pretože sú to minerály prvýkrát na svete opísané na Slovensku , z lokality Železník. Vashegyit opísal v roku 1910 K. Zimányi, názov pochádza z maďarského názvu pre Železník. Evansit opísal v roku 1864 D. Forbes, názov dostal podľa Angličana B. Evansa, ktorý ho tu objavil v roku 1855. Ďalším minerálom, ktorý sa vyskytuje na tomto nálezisku, je variscit.
Okrem železorudných ložísk sa v Železníku nachádzajú aj iné ložiská - ortuťové ložisko medzi obcami Rákoš a Nandraž, medenorudné ložisko v Nandraži a tiež magnezitové ložisko.

Prvé zmienky o ťažbe železnej rudy v tejto oblasti sú z polovice 13. storočia, avšak prvá písomná zmienka  je z roku 1570. Na základe nálezov strusiek v zemných pieckach nazývaných vlčie diery sa predpokladá, že ťažba začala už koncom doby laténskej (od polovice 2. stor. pr. n.l.). V roku 1896 pri výstavbe osady Rákošská Baňa boli objavené pozostatky rímskej taviacej pece.
Písomné zmienky dokumentujú v okolí taviace pece v 15. a 16. storočí, v oblasti bolo 41 pecí, zásobovaných rudou zo Železníka bolo asi 30. Tzv. slovenské pece sa stavali pri vode, ktorá poháňala mechy vháňajúce vzduch do pece. Na rozdiel od vlčích dier (zemných piecok) sa slovenské pece nemuseli stavať na mieste ťažby, najmä keď tam nebol dostatok vody na pohon - to je aj prípad baní v Železníku, preto v roku 1570 bolo takýchto pecí priamo pri ložisku málo, iba tri.
Spočiatku sa ťažila ruda povrchovo, keď sa týmto spôsobom ťažby vyčerpala, pristúpilo sa k podzemnej ťažbe, najprv v Rákoši, neskôr aj na Železníku. Nejaký čas sa ťažilo súčasne oboma spôsobmi. Zo šachtičiek sa ruda vyťahovala v košoch na lane ručne, alebo podávaním z rúk do rúk. Tento spôsob pretrvával do 18. storočia. V polovici 18. storočia sa začala ruda ťažiť aj štôlňami - vodorovnými "chodbami", nakopanú rudu vyvážali vo fúrikoch. Na osvetlenie slúžili baníkom zviazané triesky, od 18. storočia aj sviečky.

V roku 1585 muránsky pán Július Herberstein vydal Artikuly šteliarov muránskeho údolia  (majiteľov hút), pretože bolo potrebné upraviť vzájomné obchodnícke vzťahy. Artikuly boli napísané po slovensky a po nemecky. Podnikatelia - šteliari boli mešťania alebo poddaní, podnikali so súhlasom zemepána, ktorému platili cenzus, v tých časoch ešte šľachta nepodnikala v oblasti železa a jeho spracovania. Bane v Rákoši sa spomínajú v rokoch 1610 a 1636 v súvislosti s poplatkami cirkvi. Napriek týmto písomným zmienkam bolo železnícke baníctvo v krajine neznáme, 1613 hlavný komorský gróf v Banskej Štiavnici nariadil prieskum baní v okolí Železníka, ale miestne bane nespomína. Podľa odborníka Antona Pécha, banského inžiniera a historika zameraného na dejiny baníctva na strednom Slovensku, dôvodom bolo to, že bane boli v súkromnom vlastníctve (vyjadrenie z roku 1887). Od konca 17. storočia sa železnícke bane spomínajú často v protokoloch šteliarskeho cechu. V roku 1696 na zasadnutí šteliarskeho cechu sa šteliari sťažovali na to, že baníci odovzdávajú veľa drobnej rudy, ktorá sa v slovenských peciach horšie spracúvala. Dohodu o náprave podpísali aj banícki richtári zo Sirka a Rákoša. Bane v Nandraži sa spomínajú v roku 1715 kvôli tomu, že tu smú ťažiť len baníci, ktorým to šteliar dovolí. 1699 sa železnícke bane spomínajú v urbárskom súpise muránskeho panstva, počet baní ani mená majiteľov nie sú zaznamenané, ale spomínajú sa huty, ktoré spracúvajú rudu zo Železníka - spolu ich je 11 (v roku 1570 ich bolo 30).  
30. novembra 1713 prijali šteliari na zasadnutí cechu v Lubeníku nové artikuly (po slovensky), muránsky pán Štefan Koháry ich neuznal, lebo ich vypracovali sami šteliari. Dal vypracovať nové artikuly, schválené muránskou stolicou 12.4.1755 v Jelšave. Novinkou sú ustanovenia o peňažných a telesných trestoch, artikuly sa zaoberajú hámorskými robotníkmi a uhliarmi, baníci sa nespomínajú.

Okolo 1730 nadobudol aj štát bane v Železníku, tamojšou rudou zásoboval štátnu železiareň v Tisovci. Ruda sa prepravovala na vozoch. Presný dátum nadobudnutia železníckych baní štátom nie je známy, ale už v roku 1737 sa navrhovalo zastaviť tisovskú železiareň a rudu zo Železníka odvážať do Hronca. 1750 pracovali v štátnych baniach v Železníku dvaja až štyria robotníci, ktorých chodieval kontrolovať raz za mesiac hlavný dozorca z Tisovca. O dva roky neskôr dochádzal 2x mesačne, spolu s mladším technikom.
V  70. rokoch 18. storočia štát ťažil v štyroch štôlňach, 1780-1800 v piatich šachtách a troch štôlňach.
Podľa výpočtu zásob z roku 1792 sa odhadovali zásoby železnej rudy na poliach patriacich štátu na 3,7 milióna ton, čo pre železiareň v Tisovci vtedy stačilo na niekoľko storočí. Štát vtedy vlastnil asi štvrtinu baní v Železníku, takže celkové zásoby rudy mohli byť takmer 15 miliónov ton.

V Rožňave a v Dobšinej boli od 15. storočia banskí majstri, ktorí udeľovali banské oprávnenia a riešili spory.  V Železníku obsadzoval banské polia každý, kto chcel takto podnikať. Na to, aby už obsadené polia neobsadil nik ďalší, dbali sami baníci. Spory rozhodovali banícki richtári volení baníkmi. Ak nedospeli k úspešnému rozhodnutiu, spor prevzal šteliarsky cech. Najvyššou inštanciou v prípade sporov bol muránsky pán. Šteliari sa bránili proti zásahom banského majstra z Dobšinej, ktorý už mal právomoci nad celou Gemerskou župou, sťažnosť na neho podali v roku 1774, keď zaviedol opatrenia, ktoré zvýhodňovali štátne bane oproti baniam šteliarov. Dovtedy mohol šteliar patriaci pod právomoc muránskeho panstva zakladať bane na voľnom mieste bez úradného povolenia. Na riešenie sporov a odborné vedenie prác vytvorili miesto banského dozorcu, prvý banský technik sa objavil na Železníku v roku 1782. Šteliari si tiež vybavovali úradné povolenia na banské polia. 1781 Jozef II. zaviedol kráľovskú daň (urburu) aj zo železa. Šteliari z Muránskej doliny o 3 roky žiadali o odpustenie urbury alebo o povolenie zaplatiť ju železom, priložili zoznam nedoplatkov na dani a zoznam hámrov, pecí a baní z roku 1782, je to prvý zoznam baní v Železníku, aj s menami majiteľov. Na prvej banskej mape Železníka z roku 1776 sú zaznačené banské polia s piatimi štôlňami a piatimi šachtami. Na mape z roku 1793 sú banské polia rozdelené a číslované rovnako, ako boli koncom 19. storočia, banských polí je 80 a zaznamenané sú aj mená majiteľov, tých bolo 20, vrátane štátu.

vrch Železník nad rovnomennou osadou, pohľad od severozápadu

Hlavný zdroj: Gustáv Frák - Baníctvo v Železníku, 1987
Mapky sú zo spomenutej publikácie.

História železorudných baní v Železníku II (do pol. 19. storočia)

Lucia Kramaričová , pondelok 15. mája 2006 10:40 - Začiatkom 19. storočia stúpala spotreba železa, bolo teda potrebné preniknúť aj k nižším častiam ložiska. Na to sa museli podnikatelia združovať, náklady na také banské diela prevyšovali možnosti jednotlivcov. Prvým krokom k vytvoreniu spoločnosti bolo vydanie oprávnenia v Rákoši na razenie štôlne Ladislav. Štôlňa odvodnila ďalšie šachty, ktoré sa následne mohli prehĺbiť. Dotýkala sa cudzích oprávnení, musela teda byť vyrazená spoločne, a preto vznikla spoločnosť pomenovaná Ladislav.

vrch Železník zo sirkovského námestia

 4.12.1802 rákošskí podnikatelia založili druhú spoločnosť a vyrazili ďalšiu štôlňu. V roku 1807 sa obe spoločnosti zlúčili pod názvom Spoločnosť Ladislav. 
V Revúcej taktiež vznikla spoločnosť v roku 1807 nazvaná Železná kompánia. Na ďalší rok  sa okrem zakladateľov - revúckych mešťanov a šteliara Andreja Šramka - pridali aj cechy, spojili niekoľko hámrov a vďaka úspechom sa chceli do spoločnosti pripojiť aj ďalší podnikatelia. 1808 bola teda založená Muránska únia zložená z 11 podnikateľov a mesta Revúca. Kapitál spoločnosti bol 252 tisíc zlatých, jej úradným jazykom bola slovenčina (rovnako aj v rákošskej spoločnosti). Únii sa darilo a vyplácala podielnikom vysoké dividendy.
V Rimavskej doline založili 13.5.1810 spoločnosť Rimavská koalícia, ktorá mala 22 podielnikov. Sídlo bolo v Rimavskom Brezove, jej úradnou rečou bola latinčina, neskôr maďarčina. Medzi zakladateľov patrila aj Muránska únia. V dejinách železiarskej výroby na Slovensku sú to prvé výrobné spoločnosti, Muránska únia sa považuje za prvú účastinnú spoločnosť v Uhorsku, podnikajúcu v železiarstve.
Obe vlastnili v Železníku 57% banských mier, v Rákoši 68%. Bane Muránskej únie vyťažili v roku 1810 5600 ton železnej rudy, v 30. rokoch 7500 ton. Bane Rimavskej koalície pri založení vyťažili 4-5 tisíc ton železnej rudy, v 40. rokoch 7,5 tisíc ton. Po založení spoločností v Železníku zostalo ešte 6 súkromných podnikateľov a štátne bane, v Rákoši okrem spoločnosti len jeden súkromný podnikateľ. Ruda sa odvážala na spracovanie naďalej na vozoch, najčastejšie ťahaných volmi, zriedkavejšie koňmi.

Muránska únia ustanovila r. 1827 riaditeľa baní, bol ním absolvent banskoštiavnickej akadémie Anton Horvát. Inštrukcie o jeho právach a povinnostiach sú písané po slovensky. O tri roky neskôr vymenovala aj Rimavská koalícia riaditeľa baní. V Rákoši nastali problémy so závalmi štôlní a zatopeniami šácht. Vznikla tu nová spoločnosť Konkordia Kornélia, jej podielnikmi boli Muránska únia, Rimavská koalícia a dvaja súkromní podnikatelia. 

Obce Sirk, Turčok, Nandraž a Rákoš boli poddanské, podliehali do 16. storočia Bebekovcom, v 16. storočí muránskemu panstvu a koncom 16. storočia hradnému maďarskému panstvu Szendrő, v 17. storočí Františkovi Wesselényimu, koncom 17. storočia grófovi Csákymu. Baníci mali prenajatý malý pozemok, za ktorý plnili poddanské povinnosti, okrem toho aj ťažili železnú rudu, rúbali drevo a pálili uhlie, vozili rudu k hámrom. Okolnosti nasvedčujú tomu, že rudu ťažili baníci za mzdu, už v 15. a 16. storočí. Koncom 17. storočia boli niektorí šteliari povýšení do šľachtického stavu. V súpisoch poddaných v období 1551-1830 sú v týchto obciach spomínané slovenské mená, občas maďarské, nemecké meno len jedno, čiže baníctvu sa v Železníku venovalo miestne obyvateľstvo. Pracovný čas nebol do konca 18. storočia stanovený, v lete odchádzali muži na Dolnú zem na žatvu. Koncom 18. storočia začali šteliari vyžadovať pravidelnú prácu, aby nemuseli odstavovať pece. Pracovný čas baníkov bol šesť dní v týždni, utorok až piatok museli odpracovať dve smeny po šesť hodín, v pondelok a v sobotu jednu šesťhodinovú smenu, teda 60 hodín týždenne. Počas týždňa spávali baníci v drevených domcoch pri baniach, tzv. krámoch, domov odchádzali v sobotu popoludní. Od 18. storočia bola ustálená mzda za 56 kg rudy 2,5 grajciara. Rovnaká sadzba bola aj v roku 1832. Spoločnosť Ladislav v Rákoši stanovila v roku 1812 cenu za 56 kg rudy vyťaženej v štôlni na 4 grajciare. Muránska únia určila ceny podľa miest ťažby, podľa jednotlivých štôlní od štyroch grajciarov po osem v roku 1829, r. 1830 od 3,5 grajciara po 5. 
V roku 1846 si päťdesiati traja sirkovskí baníci založili banícky cech, každý z nich vložil na začiatok 10 grajciarov. Cech vznikol z potreby hmotného zabezpečenia na penzii alebo v prípade zranenia či smrti baníka. Spoločnosti síce založili bratské pokladnice, tie sa ale na baníkov nevzťahovali, iba na podnikateľov. Takéto banské cechy si založili aj baníci Muránskej únie a Rimavskej koalície. Hlavným cieľom bolo zabezpečiť pohreb členov. O bezpečnosť v baniach sa starali sami baníci. Prvá správa o smrteľnom úraze v železníckej bani je z roku 1734.

V polovici 19. storočia sa pristúpilo k mechanizácii - zatiaľ  však iba v oblasti dopravy (vo vnútri baní aj na povrchu) a vrtných prác. Meruôsme roky priniesli zmeny aj baníkom, poddanstvo bolo zrušené, napriek  revolúcii sa však naďalej v baniach pracovalo. Po potlačení revolúcie sa zlúčili obe železiarske spoločnosti (Muránska únia aj Rimavská koalícia) do Rimavsko-muránskej železiarskej spoločnosti (1852), sídlo bolo v Rimavskom Brezove. Kapitál spoločnosti bol 3,8 milióna zlatých, spoločnosť bola najväčším výrobcom železa v Uhorsku. Vlastnila 74% všetkých banských polí v Železníku, okrem nej boli vlastníkmi polí aj štátne bane, železiareň Hrlica a stále boli aj súkromní vlastníci.

Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť začala v roku 1855 raziť dedičnú štôlňu Ladislav, aby sprístupnila aj nižšie časti ložiska. 

baňa Ladislav dnes

Ruda zo starších šácht sa už nevyťahovala hore, ale sypala sa do novej štôlne, odkiaľ ju vyvážali von. Spočiatku bola štôlňa Ladislav príliš malá na to, aby v nej mohli položiť koľajnice, rozšírili ju v roku 1870.
Štátne bane z rovnakého dôvodu začali raziť v roku 1857 dedičnú štôlňu Erbstolle (neskôr premenovaná na štôlňu Františka Jozefa, od 1920 na Štefánikovu štôlňu). Postup prác bol veľmi pomalý, po 14. rokoch (1871) dosiahla štôlňa dĺžku 392 metrov. V roku 1892 ju rozšírili a položili v nej koľajnice.

Štefánikova štôlňa dnes

nápis nad vchodom do štôlne

Ostatní majitelia ťažili rudu aj ďalej v starých baniach, medzi nimi bola napríklad Železiareň Hrlica, ktorá ťažila aj v Rákoši a v Sirku. V roku 1859 vstúpila do Hrlicko-tapolčianskej spoločnosti, ktorá vybudovala pri Sirku železiareň Červeňany s takmer 14-metrovou vysokou pecou. Pec vybudovali v rokoch 1870-1874.

Táto vysoká  pec v Červeňanoch spracúvala limonit a siderit "predpražený" v milieroch (podobne ako drevné uhlie). Pracovalo tu okolo 25 robotníkov, pec bola v prevádzke až 44 týždňov v roku, vyrábala surové železo.

vysoká pec v Červeňanoch, vpravo zbytok druhej pece

 V roku 1874 postavili druhú vysokú pec, na výrobu liatinových výrobkov. Obe mali spoločné dúchacie zariadenie. Druhú pec však už v roku 1878 odstavili, lebo sa nevyrovnala Heinzelmannovej zlievárni v Lubeníku, v časti Chyžnianska Voda. Železo zo železiarne v Červeňanoch odvážali do Maďarska a časť výroby vyvážali do Rakúska.  V roku 1872 priniesla vysoká pec zisk asi 20 tisíc korún za rok. Škrt cez rozpočet priniesol krach viedenskej burzy v roku 1873. O päť rokov už bola prevádzka stratová a Hrlicko-tapolčianska spoločnosť v roku 1880 skrachovala, výroba v Červeňanoch bola zastavená, miestnu železiareň odkúpil Heinzelmann pre Filipa Coburga . 

vnútro pece

História železorudných baní v Železníku III (do r. 1881)

Lucia Kramaričová , štvrtok 29. júna 2006 12:40 - Železnícke bane boli zmapované v roku 1863 z iniciatívy Rimavsko-muránskej železiarskej spoločnosti. Miestna ruda bola kvalitná a lacná v porovnaní s rudou z iných gemerských baní aj zo zahraničných. Cena bola nižšia aj napriek nákladnému systému prepravy k peciam na vozoch po zlých cestách. Rimavsko-muránska spoločnosť v rámci šetrenia za dovoz vypracovala plán úzkokoľajky do Revúcej a do Tisovca. Spoločnosť mala zaplatiť 2/3 nákladov a zvyšnú tretinu mal hradiť štát, ten po počiatočnom súhlase od projektu odstúpil. Zásoby v ložisku sa odhadovali v 60. rokoch 19. storočia na 5,6 milióna ton, zásoby v Rákoši na polovicu zásob Železníka.

Železnícke ložisko sa stalo dosť významným, v roku 1856 sa vyťažilo 47,4% celouhorskej ťažby  železa v Gemeri, z toho v Železníku 23,3%. Rakúsky železiarsky odborník I. Biderman 1857 zaraďoval železnícke a rákošské ložisko medzi štyri najväčšie ložiská v Rakúsku (ostatné Präphil, Erzberg, Krušná Hora). Uhorský železiarsky priemysel dostával rudu zo Železníka najlacnejšie v monarchii.

Mapa železníckeho ložiska, dnes v Banskom múzeu v Rožňave

Hospodársky význam tejto oblasti bol nezanedbateľný, v celom procese od ťažby cez dopravu po spracovanie železa bolo zapojených okolo 3500 robotníkov. Darilo sa aj mestu Revúca, ktoré bolo najväčším účastinárom Rimavsko-muránskej železiarskej spoločnosti. Tieto okolnosti prispeli k tomu, že túžba založiť slovenské gymnázium našla odozvu - v roku 1862 vzniklo v Revúcej úplne prvé gymnázium s vyučovaním všetkých predmetov v slovenskom jazyku. Gymnázium bolo finančne podporované Rimavsko-muránskou spoločnosťou aj samotnými baníkmi a obyvateľmi okolitých obcí, štát naň neprispieval vôbec.

Prvé slovenské gymnázium v Revúcej

Od 60. rokov 19. storočia sa okrem limonitov a okrov začali ťažiť aj siderity, preto Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť prenikala aj do nižších častí ložiska. Až doteraz všetky práce v bani vykonával jeden človek, od tohto obdobia sa začína deľba práce a špecifikácia pracovníkov pre jednotlivé úkony.

Pri tvrdých horninách baník sám navŕtal diery pre pušný prach. Od roku 1885 bol pušný prach nahradený dynamitom. Pri razení ho prvýkrát použili v roku 1870, postup prác v tvrdých horninách sa značne urýchlil. Ruda sa vyvážala na povrch drevenými vozíkmi po drevených dráhach. Kým sa mohli položiť koľajnice, museli sa profily štôlní zväčšiť, vyrovnať stúpanie a zákruty. Prvé koľajnice položili 1868 v štôlni Magnae Spei, 1870 v štôlni Ladislav, 1872 v štôlni Štefan. Ruda sa už prepravovala v železných vagónoch tlačených ľuďmi. V Rákoši prvé koľajnice položili v rokoch 1867-8 v dedičnej štôlni Jozef. V tomto období stále prevládali drevené vozíky.

banský drevený vozík

V 70. rokoch 19. storočia nastal vplyvom zvyšujúcej sa ťažby nedostatok baníkov, prichádzali sem prisťahovalci, niektorí ostali natrvalo vďaka ženbe.

Podľa prameňov v roku 1865 bola v Železníku najvyššia ťažba na jedného robotníka, v porovnaní s oblasťami Dobšiná-Nižná Slaná a Štítnik-Hrádok. To veľmi neovplynilo zárobky baníkov, závislé od množstva vyťaženej rudy a od vyrazených stôp chodieb. Baníci zarábali veľmi málo, preto popri robote v baniach ešte obhospodarovali polia. Mzda sa krátila zrážkami za pušný prach a za pokuty. Niekedy baník nedostal výplatu žiadnu a ešte bol aj dlžný. Zamestnávatelia odrátavali baníkom zo mzdy aj cenu potravín, ktorými ich zásobovali. Banský cech založený v roku 1846 nepodporoval invalidných baníkov, ani rodiny zosnulých baníkov. Poskytoval len dosky na truhlu, baníci teda žiadali, aby sa bratská pokladnica vzťahovala aj na nich, nielen na hámorských robotníkov. Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť založila bratskú pokladnicu v roku 1859. Baníci do nej prispievali určitou sumou z každej výplaty. Členovia mali nárok na lekárske ošetrenie, lieky, penziu a pohrebné, podporu dostávali aj ich vdovy a siroty. Aby mal nárok na penziu, musel byť robotník členom bratskej pokladnice aspoň desať rokov, členovia mohli žiadať od bratskej pokladnice pôžičky a mali právo na neplatené voľno najviac štyri mesiace za rok - to využívali baníci v lete na privyrobenie si počas žatvy. Bratská pokladnica zamestnávala lekára, ktorý býval v Revúcej. Počet pracovných úrazov sa zvýšil najmä v súvislosti so strelnými prácami s dynamitom a s koľajovou dopravou v baniach. 

Hlavný zdroj: Gustáv Frák - Baníctvo v Železníku, 1987
Fotografie: ja (LK)

Banícky Gemer 8: Sirk-Likier a další dráhy

Dnešní výlet do minulosti za dopravními cestami bude opravdu rozmanitý. S pomocí archivních materiálů ...

( Tulák po drahách 63/15. XII. 2010, str. 29 )

Odkazy/Links:

Strana vytvorená / Site created : 06-III-2000 Posledná aktualizácia / Last update : 01-III-2011	( http://www.rail.sk/arp/slovakia/history/h503.htm )