PRIEMYSELNÉ A LESNÉ  ÚZKOROZCHODNÉ TRATE
V OKOLÍ SMOLENÍC

Autor: M.Enler
spracovali J. Karovič, V. Hlávek

Dnes pri pešom presune po zvyškoch úzkych tratí už pre nás azda ani nebude výrazne postrehnuteľný fakt, že sa jednalo o dva systémy: star­ší, čo bola lesná konská dráha s rozchodom 760 mm rozvetvená v prie­store lesov okolo Majdánu, medzi Hornými Orešanmi a Lošoncom, kto­rá i skôr vznikla, ale i skôr zanikla a parný rušeň vlastne na nej nikdy nejazdil; a potom - ten novší systém, čo bola trať s rozchodom 600 mm, stýkajúca sa s lesnou železnicou na Majdáne a majúca značne ši­roký záber v krajine - od hranice chotára obce Sološnica na Kolovrátku až po dobrovodské lesy, kde siahala až takmer pod Bradlo. Avšak čas, ktorý uplynul od jej smutného konca, sa nám blíži k štyridsiatke...

Stručne z histórie

Gróf Jozef Pálffy (1853 - 1920) začal v roku 1880 v úzkej doline pod Majdánom pri Horných Orešanoch výstavbu chemického závodu, v kto­rom sa suchou destiláciou malo spracúvať bukové drevo na výrobky: octan vápenatý, kyselina octová a acetón. Vedľajším produktom bolo drevné uhlie. V roku 1883 bola stavba dokončená. Za účelom zrých­lenia dopravy dreva do závodu sa začala stavať úzkorozchodná 760 mm lesná železnica s animálnou - konskou trakciou. Jedna vetva vied­la zo závodu k Hornej Parine, cez Starú Bohatú a Nové Domy ku Klo­koču (14 km). Z nej odbočovala pri hájovni Stará Bohatá trať na Pre­hybe cez Dlhý vrch, Polomy, Mesačnú k hájovni Kolovrátok a končila sa na rozhraní chotárov Doľany - Sološnica (8 km). Druhá dôležitá tra­sa viedla z Majdánu na Uhlište, Polámané, pod Veterlín a až pod Záru­by (14 km). Tento úsek viedol najbližšie k dnešnej rekreačnej oblasti Jahodník. Z hlavnej trate ku Klokoču viedla ešte odbočka cez dolinu Kamenné mlieko do Vydatej (5 km) a ďalšia odbočka do doliny Zabité. Údajne viedli aj dve odbočky zo závodu na Rybnikárku a na pílu s dĺž­kou asi 6 km.
Okrem tejto: siete sa stavali aj ďalšie odbočky s dĺžkou cca: od 2 do 5 km, ktoré však boli len dočasné, podľa momentálnej potreby ťažby dre­va. Krátka samostatná trať viedla v priestore pod vrchom Komperek (Kŕč) a dopravovalo sa ňou drevo len k šmykom, ktorými sa ďalej spú­šťalo k ceste povyše vápenky pri závode. Celá sieť týchto dráh s ani­málnou trakciou mala vyše 40 km tratí. Využívalo sa na nich klesanie smerom k závodu. Prázdne dvojnápravové drevené vozne vytiahli kone do lesov ku skládkam, ale späť do závodu išli samospádom, pričom rý­chlosť súprav obmedzovali brzdári, aby nedošlo k vykoľajeniu. Menšie protisvahy na tratiach prekonávali zotrvačnosťou. Tento rozvetvený systém zanikol po 2. svetovej vojne a demontáž traťových zvrškov pre­biehala cca do polovice päťdesiatych rokov.

Majdan - foto 17.9.2000 Prestavané depo motorovej trakcie (© M. Kozuch)

Chemická továreň potrebovala okrem dreva aj iné suroviny a bolo po­trebné odvážať aj hotové výrobky. Po vybudovaní štátnej dráhy z Tr­navy do Smoleníc (v decembri 1897), kedy železničnú stanicu situovali medzi obcami Smolenice a Trstín, mali už furmani oveľa kratšiu cestu k železnici. Vedenie závodu dalo postaviť priemyselnú železnicu s roz­chodom 600 mm z továrne na stanicu (v r. 1899, v dĺžke 10 km), a po­tom ďalej až na Dobrú Vodu (1901 -1903; 22 km), kde sa v tom čase vybudoval pobočný závod s rovnakým výrobným programom. Na trase pri obci Smolenice bola jedna výhybňa nazývaná Drušplac. Na trati na Dobrú Vodu boli výhybne tri: Švajčiarka (pri Naháči), Katarínka a Planinka. V roku 1917 talianski vojnoví zajatci stavali pokračovanie trate s rozchodom 600 mm zo závodu (Majdán) cez Dolnú Parinu a Po­raj ( v chotári Horných Orešian ). Dokončili ju v r. 1920. Z Dobrej Vody ďalej boli postavené trate do Širokej, Lukačkového jarku a Mlyna. Spo­lu s koľajami v závode, skladoch a výhybniach mala táto úzkokoľajka až do svojej likvidácie v rokoch 1960 -1961 okolo 70 km.
Vo väčšine prameňov sa uvádza, že na priemyselnej železničke jaz­dilo 6 parných a 5 dieselových lokomotív, 2 drezíny, 2 osobné a 140 nákladných vozňov. Dve parné lokomotívy boli štvornápravové (Goliath a Ludko) a štyri trojnápravové (Republika, Pavlína, Lucia a Mena). Do dnešných časov sa zachovala iba “Republika” , ktorú vy­stavili po zrušení dráhy ako pomníček na priestranstve pri Majdáne. Stávala tam asi do r. 1988. Dnes sa nachádza na Štiavničke pri Hronci ako fyzicky zachránený exponát múzea ČHŽ .
Cesta vlaku na Dobrú Vodu , kde boli značne náročné podmienky (serpentíny), trvala jednu a pol hodiny, späť jednu hodinu. Silnejšie lo­komotívy utiahli až 10 vozňov so záťažou 20 t, menšie len 6 vozňov. Medzi chemickou továrňou a stanicou jazdili vlaky s dĺžkou až 30 m, pričom cesta trvala 40 minút. V nedeľu sa jazdilo len výnimočne.
Pred druhou svetovou vojnou a počas nej bolo vedenie závodu v ne­meckých rukách. Vtedy sa trať s rozchodom 600 mm predlžovala na Huty a Kolovrátok.
Ku koncu päťdesiatych rokov sa miestne zdroje dreva vyčerpali a drevo sa do závodu muselo dovážať z iných oblasti Slovenska - ČSD. Na údržbu úzkokoľajky sa dávalo pomerne málo, takže sa postupne stávala stále menej rentabilnou. Navyše začiatkom šesťdesiatych rokov začala prekážať stavbe nového závodu, dnešného Chemolaku, ktorý je situo­vaný priamo pri železničnej stanici trate Trnava - Kúty .

O zaniknutej úzkokoľajke v Malých Karpatoch
ŠTEFAN JASTRABÍK

Od roku 1976 sú Malé Karpaty chránenou krajinnou oblasťou, v ktorej sa zabezpečuje zvýšená ochrana najcennejších skvostov našej prírody, aby sa zachovali nielen pre súčasné, ale aj budúce generácie. Návštevníci nájdu v nich uspokojenie svojich rôznorodých záujmov. Na svoje si prídu jaskyniari, botanici, ornitológovia i obdivovatelia fauny. No uzda najviac je tých, ktorí sem prichádzajú nadýchať sa zdravého horského vzduchu a poprechádzať sa po lesných chodníkoch.
Cieľom môjho článku je všimnúť si kuriozitu tej častí Malých Karpát, ktorá sa nachádza medu Hornými Orešanmi, Smolenicami a Dobrou Vodou, kde pohorie kulminuje pásmom najvyšších končiarov: Zárubami (768 m). Veterlínom (724 m) a Havranicou (737 m), ktoré pokladáme aj za najkrajšiu oblasť horstva. Pod týmito končiarmi vznikol v predchádzajúcom storočí chemický priemysel a vďaka vedecko-technickému pokroku vybudovali pri Smoleniciach v šesťdesiatych rokoch veľký moderný závod na výrobu nástrekových hmôt.
Pred 21 rokmi zrušili úzkokoľajnú železnicu premávajúcu medzi Smolenicami a Dobrou Vodou a aj jej odbočky do hlbokých losovi Malých Karpát, ktoré slúžili vyše 60 rokov na dovážanie surovín (dreva) a na odvoz výrobkov z chemického závodu v Horných Orešanoch a v Dobrej Vode.
Spomínaná úzkokoľajka je dnes už iba historickou spomienkou. Pripomínajú nám ju spomienky pamätníkov, fotografické zábery, zarastená trasa a zakonzervovaná lokomotíva vystavená ako pamiatkový predmet v starom chemickom závode na priestranstve pred závodným klubom.
Keď gróf Jozef Pálffy založil roku 1883 chemická továreň, umiestnil ju v úzkej doline
pod Majdánom, v katastri obce Horné Orešany. Teda v bezprostrednej blízkostí surovinovej základne. Jeho rozsiahle lesy poskytovali ročne tisíce kubíkov palivového i úžitkového dreva. Začal ho spracovávať suchou destiláciou v novotu závode. Doprava dreva do závodu a odvoz výrobkov konskými záprahmi bolí pomalé a veľmi brzdili rozvoj výroby.
Otvorenie osobnej i nákladnej dopravy na železnici Trnava - Kúty roku 1898 umožnilo rýchlejší odvoz výrobkov zo závodu a podnietilo majiteľa továrne urýchlene vybudovať úzkokoľajnú železnicu medzi závodom a železničnou stanicou Smolenice. Budovali ju v rokoch 1898 až 1903, keď ju predĺžili do novovybudovaného pobočného závodu v Dobrej Vode. Postupne vybudovali úzkokoľajné odbočky aj do lesných stredísk, kde zvážali zásoby dreva. Pred likvidáciou roku 1960 mala úzkokoľajka spolu 70 km. Z toho hlavná tepna zo závodu na smolenickú železničnú stanicu merala 10 km a odtiaľ do Dobrej Vody 22 km. Premávalo na nej šesť parných a päť dieselových lokomotív, dve dreziny, dva osobné motorové vozy a 140 nákladných vagónov. Okrem úzkokoľajky v lesoch okolo závodu postupne vybudovali konskú železnicu. Mala rozpätie koľajníc 760 mm a jej úseky dovedna merali 90 km. Jedna trasa, 14-kilometrová, ujedla zo závodu cez Majdán, Uhlište, Polámané pod Veterlín k Zárubám. Druhá, tiež 14 kilometrová, ujedla k Hornej Parine cez Stará Bohatá, Nové Domy ku Klokoču. Ostatné trasy boli kratšie a podľa potreby ich premiestňovali.
Úzkokoľajku zo závodu do Smoleníc a Dobrej Vody stavali cudzinci. Bolí to zväčša Poliaci, Taliani a Chorváti. Tunajší ľud ich nazýval “barábli". Trasu zo závodu na Dolnú Parinu a Poraj stavali roku 1917 talianski zajatci, prevrat roku 1918 prerušil ich práce. Dokončili ju až roku 1920. V období druhej svetovej vojny ju predĺžili na Huty a Kolovrátok.
Všetky horské dopravné trasy sa mierne zvažovali k závodu, čo umožňovalo samočinná dopravu dreva. Prázdno súpravy vagónov vytuhli kone na svahy ku skládkam a odtiaľ naložené drevom išli zotrvačnosťou do hlavného skladu pri závode. Na prudkých svahoch museli brzdári hamovať, aby sa naložené vagóny nevykoľajili. Doprava však na niektorých úsekoch nebola plynulá. Naložené súpravy často uviazli v údoliach, lebo zotrvačnosť získaná dolu svahom nestačila tlačiť súpravu hore svahom.
Tento nedostatok sa podujal odstrániť robotník Tomáš Štibraný (zomrel 1932).
Na želanie majiteľa prestaval chybné trasy a dal im taký sklon, aby naložené súpravy vagónov svojou zotrvačnosťou vybehli hore svahom a pokračovali v ceste ďalej. Tak odstránil namáhavá prácu s vytláčaním naložených súprav, ktorú museli vykonávať robotníci. Menovaný sa potom stal vedúcim skupiny robotníkovi, ktorí zavážali drevo po úzkokoľajkách do hlavného skladu.
Dnes už iba stopy koľajníc prezrádzajú oných 70 kilometrov úzkokoľajnej železničky. Možno vás prekvapia na túre pud Velerlínom, kde zelená značka vedie častou železničky úbočím Cela ku kaňonu nad Vlčiarnou (križovatka s modrou zn.)

(Krásy Slovenska, č.10, roč. LVIII., 1981)

Smolenice - Hrabník (s odbočkami) - animálny pohon
žst. Smolenice - Lošonec - úzkokoľajka používaná chemickou fabrikou

(23/97)

Odkazy/Links:

Strana vytvorená / Site created : 6-III-2000 Posledná aktualizácia / Last update : 12-VII-2004	(h423.htm)